Kedysi dávno som sníval o tom, že budem celkom normálny mladý chalan. Nebol som najškaredší, a aj som sa pomerne dobre učil, čím som robil radosť matke, ktorá ma sama vychovávala. Raz však, to už som bol po maturite, hrali sme s kamarátmi hru, ktorú všetci poznáte a ktorej sme hovorili „vadilo by ti keby...?“
Moja úloha vtedy bola pre mňa priveľmi odvážna, ale alkohol, zlá spoločnosť a povoľné dievčatá napomohli tomu, že som sa dopustil toho, o čom som tvrdil, že by mi nevadilo... teda mať styk s dievčaťom, ktoré mi kamaráti pridŕžali na posteli, až pokým nebol tomuto urážajúcemu aktu koniec. Veď predo mnou to urobili aj ostatní a nič sa nestalo. Mne áno, ublížilo mi to poníženie, keď som videl strachom naplnené oči dievčaťa. Ihneď som vedel, že aj moje oči takto vyzerajú, pretože to bola moja prvá sexuálna skúsenosť. Len som sa nenazdal, že aj posledná a že ma poznačí na celý život.
Odvtedy moja túžba po dievčatách akoby rástla každým dňom. Bol som však málovravný, nesmelý a stále som akosi nedokázal nadväzovať kontakty s dievčatami. Moja slovná zásoba bola nulová, no túžba po zblížení s druhým pohlavím narastala vo mne každým dňom. Chcel som ten zlý zážitok z mysle navždy vymazať, aby som si opäť pripadal normálny. Chcel som si nájsť dievča, ktoré by mi môj prehrešok odpustilo a naučilo ma všetko, čo k správnemu vzťahu muža a ženy patrí a ktoré by som mohol ľúbiť navždy. Ako to však urobiť, to som nedomyslel.
Odvahu som nabral vždy iba vtedy, keď som videl kráčať po ulici osamelé dievča, hlavne vo večerných hodinách. Dal som sa skoro vždy kráčať za každou, veriac si, že dotiahnem do konca to, po čom túžim. Nájsť sám seba. Našiel som však znova iba opak. Vynucoval som si od každej naostro to, čo ony nechceli, aj keď to nebolo násilne. Ticho a nesmelo som žiadal o normálny sexuálny styk, ani jedna však nepovedala hneď áno, ale ani nie. Niektorá ma pozvala domov, akože je sama doma a budeme mať viac pohodlia, iná ma lákala niekde za roh, kde nesvietia svetlá nočných lámp, a ja „trkvas“ som im to veril. Vždy ma však priviedli iba tam, kde už nebolo ťažké zavolať o pomoc... Stačilo predsa len tak málo. Ak išiel niekto okolo, odskočila odo mňa každá a ten dotyčný človek vždy pomohol jej, nie mne. Hoci pomoc som možno potreboval viac ja, pretože verte lebo neverte, násilník som naozaj nebol! Aj napriek tomu som sa však pre túto násilnú trestnú činnosť ocital opakovane, vždy po každom návrate z výkonu trestu, opätovne a znova tam, kde som nechcel byť, vo väzení!
Svoje početné neúspechy som už celkom prestal rátať, čo bola škoda na moje triko. Lebo možno by som si uvedomil, že tadiaľto cesta nevedie a snáď by som prišiel aj na niečo iné, ako si získať nejaké primerané dievča. Hlava sa mi však zatemnila vidinou niečoho, na čo nemám, no sústavne to chcem a vynucujem si to pod zámienkou čohokoľvek, znova iba naletím, aj keď nič nedotiahnem do úplného konca. Na svoju škodu, samozrejme, pretože za trestný čin znásilnenia sa považuje aj nedokonané, čiže nedokončené znásilnenie. Sex za hrubými sklami. K naplneniu skutku stačí iba úmysel znásilniť. A ten mi prirástol k srdcu ako balvan. Že som hrubián? Áno, možno som a to nenapraviteľný. Stále túžim nájsť sám seba práve tam, kde som v ten letný večer mohol ešte všetko zmeniť, stále túžim vrátiť späť ten čas a spoločnosť zlých kamarátov poslať do horúcich pekiel. Prečo mi nik nechce rozumieť?
No áno, aj dnes som tu, za mrežami a dostal som tentokrát takú pálku, že ťažko už budem niekedy pred zákonom volaný na zodpovednosť. Som odsúdený na viac ako dvadsať rokov, no pre mňa to je a bude doživotie. Už sa nevrátim, už nechcem nič z toho, čo ma vyradilo na túto vyšinutú koľaj ľudskej nehanebnosti. Že nie som normálny, no jasné..! A kto by bol po tom všetkom? Vaše tváre už poznám naspamäť sú strohé a neúprosné. Nechcú vidieť mňa, preto vidia iba tú „úbohú chátru“, ktorou som sa v ich očiach stal. Žiaľ, aj vďaka nim. Veď stačilo iba vidieť vo mne človeka a dať ma liečiť odborníkom, ktorí jediní by mi z tohto scestia mohli pomôcť.
Dnes už vlastne o pomoc ani nestojím. Neviem síce, prečo som až taký krutý sám k sebe. Asi preto, že som sa prestal vo vašom svete, ktorý už vidím iba z obloka mojej cely, cítiť ako doma. Veď kde je pre mňa doma?
Pamätám si z tohto miesta iba slovko „mama“. Večne smutná, odkedy som vyrástol, večne uplakaná na súdnych pojednávaniach, na ktorých iba prosila, aby mi už konečne niekto pomohol. Nik ju však nevypočul. Jej slzy trápili iba mňa, pretože to kvôli mne plakala. Vás nikdy neobmäkčili. A preto mi už nevadí, že som znova tu. Vy ostatní ste však stále tam, kde sa netúžim vidieť sám. Slušní ľudia ... a zákony stoja pri vás.
Vám jednoducho vadím, vy mne nie! Aj keď vás vidím nerád.
Som sklamaný, nepochopený a odsúdený.
Neprestajne, kolom dokola... stále tá istá pesnička.
A vadí to niekomu...?, no vidíte. Nevadí ..!?
- elza-
