Vídame ju často na uliciach nášho mesta, ale aj priľahlých miest a obcí, ako s ceruzkou v ruke oslovuje okoloidúcich a často sa pýta na všakovaké veci. Kladie ľuďom všetečné otázky, sem tam posedí s nimi v kaviarni, či v parku na lavičke a vždy je veľmi milá a vďačná každému, čo ju nezaháňa od seba nelichotivým označením. Nikomu sa však nevnucuje, je nadmieru slušná a chápavá. Pretože poniektorí jej zmysluplnú prácu nazvú aj nezmyslami. Pre ňu to však nezmysly nie sú. Áno, uvedomuje si, že svojim urputným až skalopevným vypytovaním sa robí si z poniektorých aj zarytých nepriateľov, no neodrádza ju od jej počínania nič a nikto. Ľudia sa vyjadrujú o nej nelichotivo, pretože jedni ju považujú za „jehovistku“, druhí za otravnú muchu a sú aj takí, ktorí si ukazujú medzi sebou a samozrejme za jej chrbtom krúžok na čele. Sú to tí hlúpejší a nevzdelanejší. Alebo pohodlnejší, pretože im nestojí ani za to, aby sa pri nej pristavili.
Ja ju poznám už dosť dávno. Nie od prvého dňa, odkedy sa do nášho mesta prisťahovala s manželom a dvomi deťmi, ale až od dôb, keď začali spolu chodiť naše deti do jaslí. A verte mi, alebo nie, ona jediná patrí medzi tých, s ktorými sa až dodnes rozprávame, zastavíme sa jedna pri druhej na ulici a povieme si čo to o svojom živote, o starostiach a o ostatných záležitostiach života. V čase, keď ešte naše deti boli malé, len vďaka nej som si uvedomila, akí sú ľudia povrchní, nevšímaví alebo aj namyslení. Vídavala som sa s viacerými na besiedkach v jasliach, neskôr v škôlkach a školách, no vďaka tomu, že som svoje dieťa porodila pomerne v zrelom veku, ani jedna z týchto mladých „mamičiek“ necítila potrebu ma ani len pozdraviť. Akoby som medzi nich nepatrila. Alebo akoby som bola pre nich vzduch. To ma veľakrát ranilo. Potom som si to však bola nútená nevšímať a vlastne som na to aj zabúdala, pretože ma pohltila rodina a starostlivosť o ňu. No táto žena mi bola vždy nablízku. Nikdy okolo mňa neprešla bez toho, že by sa na mňa aspoň neusmiala. Času na rozhovor bolo stále menej, ponáhľali sme sa väčšinou vždy každá za svojimi povinnosťami a tak sa stalo, že som o nej vlastne ani nevedela, že je sama, pretože medzičasom ovdovela, ešte keď bol jej syn maličký. Ja som ju s manželom nikdy ani nestretala, iba som predpokladala, že nejakého má. Potom, keď čas a doba pokročili a my sme už jedna o druhej vedeli aspoň základné údaje, stalo sa mnohokrát, že som jej potrebný rozhovor pre jej agentúru aj poskytla. Nepremýšľala som nikdy, prečo to vlastne robí, myslela som si, že to je jej povolanie. No nebolo. Privyrábala si ním, aby mohla svoju početnú a osamelú rodinu uživiť.
A omnoho neskôr, keď už naše deti chodili na vysokú školu a ja som chodila do mestskej knižnice pre skriptá a učebnice svojej ratolesti, zistila som, že ona je tu zamestnaná. Potešilo ma to, samozrejme, pretože som nadobúdala dojem, že mám o jednu priateľku viac. Držím sa celý život porekadla „ koľko priateľov máš, toľkokrát si človekom“. Ja viem, toto porekadlo je úplne iné. To iba ja som si ho prispôsobila na svoje pomery. No nie veľmi som pri tom skrivila skutočnosť. Mnohokrát som čítala, že ak má človek veľa priateľov, bude v dôsledku toho dlhšie žiť, pretože priatelia sú tí, ktorí náš život obohacujú a uspokojujú. A ak má človek dôvod k spokojnosti, tak potom je aj patrične veselý a optimistický. Aj moja dcéra, keď bola ešte dosť malá mi častokrát vravievala „ maminka, ty budeš dlho žiť, pretože sa stále smeješ a si veselá celý deň“. Povedala to vraj ich pani učiteľka, a čo povie pani učiteľka, to platí.
Moja nová priateľka bola vždy veľmi ochotná a milá, často urobila pre mňa maximum a ja som si ju začala viac všímať. Postavenie síce v tejto ustanovizni nemala najvýnosnejšie, no to práve spôsobila jej skromnosť a spokojnosť. Netúžila vytŕčať z radu, vykonávala svoje povinnosti presne tak, ako v prvý deň a dokonca by som povedala, že spomedzi svojich kolegýň iba ona vynikala ochotou a dobrotou svojho srdca. A to som si nevšimla iba ja. Aj iní mi dali za pravdu, ktorí prišli s ňou do styku. Keď naše deti skončili školu a zaradili sa do pracovného procesu, aj vtedy sa niekedy stávalo, že ma oslovila na ulici a požiadala ma, či som ochotná jej odpovedať na pár otázok. A bola prekvapená, keď som súhlasila. Ba som jej aj poradila niektorého svojho príbuzného o ktorom som vedela, že by mu to tiež nevadilo. Povedala mi vtedy, že nerátala s takou ochotou, pretože sa v živote stretáva skôr s opakom. To znamená, že poznala iba dve tváre ľudí. Tí, čo ju potrebujú a vtedy sú ochotní, a tí, čo ju už nepotrebujú a vtedy sa tvária opovržlivo a urazene.
Dnes už viem o tejto žene všetko a aj napriek tomu, že sa neustále stretávam s nelichotivým ocenením jej snáh, myslím si, že sú ľudia k nej nespravodliví, a veľmi. Nikto sa nesnaží ju pochopiť, no kritizovať ju vedia skoro všetci. Dnes už, keď ani nepotrebuje vedľajší zárobok, pretože svoje dve deti vychovala statočne a dala im patričné vzdelanie, ktoré im zabezpečuje spokojný život s dobrým finančným ohodnotením, ona sa svojho chodenia po meste stále nevzdala. Samozrejme, že ju spájajú aj s inými aktivitami, ak ju vidia v prítomnosti muža, či mužov, no ja si vždy o tom myslím svoje. Mám aj svoje vlastné skúsenosti a viem, že osamelá žena nemá právo stáť na ulici svojho mesta s cudzím mužom len tak. Nik nikdy neocení a nepochopí, čo asi môže od toho, či oného muža chcieť. Myslia iba na jedno a to isté, zvádza ho, čo iné. Ona však, teraz už navyknutá na toto spestrenie života, má jednoducho z tejto činnosti radosť. A vlastne aj potrebuje spoločnosť. Deti jej dávno vyleteli z rodného hniezda, partnera nemá žiadneho a tak jej je vo veľkom byte občas otupno. Nie, nepovedala mi to ona, sama som sa dovtípila, veď to je na pohľad celkom evidentné. Viem od nej, že čítaniu kníh či časopisov neholduje, ručné práce ju špeciálne neoslovili a televíznym maniakom by som ju tiež nenazvala, práve naopak. A tak iba hľadá rozptýlenie a zábavu na uliciach svojho mesta, kde žije už skoro celý svoj život.
A ja jej za tú jej nevyčerpateľnú chuť a energiu vyslovujem týmto hold. Nepoznám vo svojom živote nikoho takého vytrvalého ani pevného ako skala. Vo svojom konaní, v tom čo hovorí i v tom, prečo tie či oné veci robí. Ľudia dnes tak ľahko odsúdia kohokoľvek, hoc na to nemajú právo, lebo mnohí sú horší, oveľa horší. Kým by sa snažili niekoho pochopiť, je pre nich jednoduchšie ho prosto odsúdiť a hotovo. Viac sa k veci nevracajú. A to je chyba tejto spoločnosti. Nik sa nesnaží, kým niekoho odsúdi, najprv ho pochopiť. Každý má k svojmu konaniu dôvod, len ho treba vypočuť, len si treba všímať jeho gestá, jeho pomery a pohnútky. Odsúdiť je predsa jednoduchšie, ako pochopiť, to chce už čas a námahu. A tú mi ľudia nikdy nemáme. Alebo aspoň väčšinou nemáme.
nájsť si čas jeden pre druhého.
- ez -
