Miestnosť plná ľudských osudov, nárekov a sťažovania, nachádzajúca sa v budove, prislúchajúcej inštitúcii na slovo vzatej, ktorá by mala vyniesť rozhrešenie.
Na lavici pred vážnymi ľuďmi v ťažkých talároch sedel vysmiaty nositeľ tmavšej pleti, ktorého by si nik nedovolil nazvať „cigánom“. Aj napriek tomu, že bol ukážkovým príkladom tohto slova, teda klamal, len sa tak prášilo, respektíve ešte sa iba na klamstvo chystal. O rešpekte z jeho strany nemohlo byť preto ani reči. Poznal všetko, čo sa tu bude diať už takmer naspamäť a vedel aj to, že nik ho neusvedčí z toho, čoho sa dopustil.
Preto aj na otázku muža sediaceho uprostred za podlhovastým stolom, ktorá ho vyzývala k tomu, aby povedal, čo sa udialo v ten marcový večer a noc v ich domácnosti, odpovedal čo najkratšie - „nič“. No predsa sa niečo udialo. Bol zámerne skúpy na slovo, zatiaľ nič nevysvetľoval, iba sa vyzývavo uchechtával naľavo aj napravo, priamo a odvážne pozerajúc všetkým prítomným do očí. Vlastne naschvál tie oči vyhľadával, aby sa presvedčil o tom, že v tejto chvíli je iba on hrdinom dňa. Tým však bol iba sám pred sebou a pred tými, čo ho prišli povzbudiť a vlastne aj odpozerať, ako sa to má robiť, aby bol človek čistý a bez úhony.
Sklamanie však skrivilo jeho tvár, keď do miestnosti vzápätí vstúpila malá, evidentne bojazlivá staršia žena. Oblúkom obišla tohto spokojného aktéra incidentu, ktorý sa zhruba pred dvomi mesiacmi odohral v ich bytovke. A ona slušne a zreteľne vysvetlila tým, čo sa jej pýtali, že v ten večer nad ňou bývajúca rodina poriadala veľmi hlučnú zábavu, až sa jej otriasal celý byt. Po dlhšej dobe, keď nič neustávalo, dovolila si zmetákom zabúchať na strop vo svojom byte a ešte k tomu pridala aj buchnutie do radiátora, ktorým dávala najavo, že ju rušia.
Ruch neutíchol, ani náhodou. Práve naopak. Vzápätí sa v jej byte rozľahlo zvonenie bytového zvonka takou razanciou, že to určite musel mať niekto ruku neustále na zvončeku pri dverách. O tom, že by to bolo zdola od vchodu, ani len neuvažovala. Bojazlivo pozrela preto cez kukátko pred dvere svojho bytu. Nikoho však nevidela, ani noha sa na schodoch nemihla. Zvonček však drnčal neprestajne. Zrejme niekto strčil do neho nejaký predmet, zauvažovala. Ibaže obavy z toho, že by ju niekto mohol vidieť vyťahovať tento predmet, čo mohla kľudne byť aj zápalka, jej nedovolili otvoriť dvere. Zvonček drnčal do rána a ona sa vôbec nevyspala.
Na otázku, či videla tu prítomného pána, že zapichol niečo do jej zvončeka, odpovedala priamo a samozrejme pravdivo, že nevidela. To bola škoda. Ak by totiž povedala, že ho videla, nik by jej nedokázal opak a človek, ktorý jej spôsobil otrasný zážitok, by stratil úsmev z tváre. Nevykrútil by sa z niečoho, čo vykonal na zlosť tej chuderke, ktorej sa nik v celej bytovke nezastal počas celej dlhej noci. Veď kto iný by mal záujem vystrašiť ju a potrestať za jej trúfalosť, ako hlučná spoločnosť nad jej hlavou. Ani jeden zo susedov samozrejme tiež nič nevidel a ani nepočul, a tak bol hrdinský skutok povýšený na „unikulum unikum“.
Žiaľ, iba v očiach tých, ktorí pohŕdajú zákonmi. Veselo sa v miestnosti usmievali, potľapkávali sa navzájom a vypliešťali oči na tých chudákov, ktorí si nevedeli rady s ich komplicom. Boli všetci nadšení z toho, ako sa Gejzovi podarilo prekabátiť spravodlivosť.
Že spravodlivosť sa prekabátiť nedá, to už im neprišlo. Vo svojej naivite si mysleli, že všetci prítomní uverili lži a preto ho zo spáchania tohto skutku neobvinili. Spokojný a šťastný vyšiel Gejza so svojim hlúčikom z budovy, v ktorej sa dočkal slastného ortieľa. No nikdy určite nepochopil, že v skutočnosti vyniesol ten ortieľ sám nad sebou. Lebo každé zlo nutne plodí iba zlo a každé klamstvo je iba klamstvom, aj keď nie preukázaným.
Napokon predsa len tou zápalkou vznietil oheň. Ten, ktorý mu rozpálil dušu k ďalším lotrovinám a neprístojným drzostiam. Že však nimi ubližoval viac sebe a tým, ktorí k nemu vzhliadali ako k víťazovi, tak na to nikdy neprišiel.
- elza-
