Neviem si vysvetliť prečo sa moja mama vydávala. Veď nám nič nikdy nechýbalo. A mne otec už vôbec nie. Ja viem, je to už dávno, čo tento krok urobila, odvtedy sa však všetko u nás doma zmenilo. Prisťahoval sa k nám ten príšerný človek, ktorému som veru neustúpil z cesty. Ani otcom som ho nikdy nenazval.
To keby bol aspoň dobrý, myslím k mame aj ku mne, tak to by som bral. Tento však sa iba denne opíjal, matku terorizoval a ona, chuderka skákala ako na povel. Čoskoro sme veru obaja vytriezveli z toho opojenia, že nám bude lepšie, ak nebudeme sami.
Nebolo nám lepšie a nikdy už ani nebude. Bitky, plač, hádky a oplzlosti, to sa stalo naším chlebom, ktorý sa nám čoskoro začal prejedať. Sníval som, že ten oplan sa od nás odsťahuje, to by ma potešilo najviac. On však nemal kam odísť, ako som neskôr pochopil. Nik o neho nestál. Deti, rodičia.... zostal na krku práve nám.
Denne som si dodával odvahy, aby som ho mohol spacifikovať a ukázať mu, kto je v našom dome pán. Zbytočne, odvaha sa vždy scvrkla, keď som pozrel do očí mojej matke, pretože tieto ma bytostne prosili, aby som bol ticho a neprotirečil vôli tohto tyrana.
Pokým som bol ešte malý, tak to inak nešlo. Musel som trpieť aj plakať po kútoch, aby ma mama nevidela, pretože by som jej spôsobil ďalšie utrpenie. Ibaže keď už som vyrástol, oženil sa a založil si svoju rodinu, vtedy sa nedalo iba prizerať. Pribehol som vždy, keď mi susedia zatelefonovali, že treba brániť matku, vždy keď som trošku cítil vo vzduchu zlo, ktorého bol schopný iba ten odľud, čo si hovoril manžel.
A stalo sa preto to, čo sa malo stať už dávno. Obránil som konečne svoju matku, keď som ju videl zbitú a ubolenú na zemi pri našom dome v ten osudný deň, čo som pribehol hneď po zazvonení telefónu v mojom byte. Zbil som toho oplana a vôbec to neľutujem, aj keby si to celý svet prial. Zaslúžil si ešte viac, málo som ho potrestal. Za všetky urážky, za všetko ponižovanie a za rany, ktoré nemuseli moju matku nikdy bolieť. Rozzúril som sa ako lev a nedal som mu ani vydýchnuť. Áno, som vinný, spôsobil som mu ublíženie na zdraví a vôbec ma nezaujíma, či sa z toho vystrábi, pretože to bolo spravodlivé voči nemu. Aj tak to už nikdy neurobím, pretože som ho vyhodil z nášho domu a na to si teda dám bacha, aby sa tam už nikdy nevrátil. Život je jednoducho taký, niekedy je človek nútený vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Nech teraz trpí zase on, nie moja matka.
Takto jednoducho a s odhodlaním v hlase ukončil svoje priznanie muž v stredných rokoch, ktorý svoj skutok taktiež chápal ako úmyselné ublíženie na zdraví. Paradoxné je iba to, že si vlastne zaslúžil obdiv, aj keď zákon nebol na jeho strane a teraz bude odsúdený za to, čo urobil. V podstate však nesie iba 50 percent viny, lebo kde boli práve vtedy tí, čo ho upozorňovali na nebezpečie, ktoré stále znova a znova jeho matke hrozilo? Prečo nepomohli aj oni? Bolo jednoduchšie sa iba prizerať, no pomoc by bola vhodná a hlavne potrebná aj z ich strany. Kde boli predstavitelia obce, ktorí určite o tejto situácii, ktorá sa premieľala široko ďaleko, samozrejme vedeli. Kto je teda vinný viac? Ľudská ľahostajnosť, či ten, čo sa dopustil tohto trestného činu? Jemu zostane záznam v registri trestov, na neho budú ukazovať prstom a na jeho matku, ktorá si, chuderka, ešte k tomu zbabrala život tým, keď si myslela, že dobre robí. Kto si v tomto prípade bez viny?
Dusno v miestnosti, kde odznel tento príbeh sa dalo krájať. Matka sedela v poslednej lavici a smutne pozerala raz na jednu, raz na druhú stranu. Na jednej mala syna, na tej druhej manžela. Ale už iba dočasne. Pretože ďalej tie útrapy naozaj nevládze znášať. Znova príde sem, do tejto budovy, a aj napriek svojmu presvedčeniu, zadováži si ten úradný doklad o tom, že jej manželom už nie je nik. Jej myšlienky sa uberali stále viac a viac týmto smerom a preto v pohrúžení ani nepočula, že sa jej niekto pýta, „čo chce ešte k veci dodať“. Postavila sa na svojom mieste a so slzami v očiach povedala iba jednu vetu, ktorú ani jeden z prítomných neočakával. Skôr očakávali slová na obranu svojho syna. Ona iba prosto vyriekla: „ Chcela by som povedať len toľko, aby sa žiadna slobodná matka nikdy nevydávala“. A tým povedala všetko.
Škoda, že tie slobodné matky v miestnosti akosi absentovali. Nik ich tam nezavolal. Jedna však tam predsa sedela. Preto po odchode všetkých zúčastnených muž, ktorý vyniesol ortieľ nad týmto smutným mladým mužom, obrátiac hlavu k svojej pisárke poznamenal: „ Tak toto bola veta pre vás, pani Hladká, dúfam že si ju zapamätáte“.
Aj napriek nostalgii, ktorá všetkých ovládla z tohto neradostného osudu sa všetci , čo zostali sedieť na svojich miestach, pousmiali. A oná oslovená žena si tú vetu naozaj pamätá dodnes. Nie iba to, aj sa podľa nej zachovala.
- elza-
