Miloš Kuchárek v Južnej Amerike

V tejto správe sa chcel sústrediť na taký popis priebehu, aby mal čitateľ ucelený prehľad o týchto viac ako piatich týždňoch cestovania po Ekvádore, Guatemale a Mexiku. Dňa 2.6. odlieta štvorčlenná expedícia z Viedne leteckou spoločnosťou Iberia a po prenocovaní v Madride prilieta 3.6. do hlavného mesta Ekvádoru - Quita. Krátko by som sa chcel zmieniť o Ekvádore, nakoľko to je pre nás dosť exotická krajina. Aj keď Ekvádor pretína rovník, jeho prevažne hornaté územie nemá typické rovníkové podnebie. Ekvádor sa rozprestiera po obidvoch stranách pohoria Andy a siaha od Tichého oceánu až po Amazónsku nížinu. Štátu patria aj ostrovy Galapágy vzdialené od kontinentu 1100 km v Tichom oceáne. Krajina sa delí na tri oblasti: pobrežie /Costa/, Andská vysočina /Sierra/ a Amazónska nížina /Oriente/. Pásmo Ánd sa týči do výšky až 6000 m. Z Quita odchádzame hneď po prílete do mestečka Otavalo, kde môžeme na druhý deň, teda v sobotu, obdivovať najväčší indiánsky trh v krajine. Je tu množstvo domorodých výrobkov od kobercov a prikrývok cez figúrky zo vzácneho dreva a kameňa. Je tu samozrejme aj ovocie a rôzne poľnohospodárske produkty. My sme sem však neprišli za nákupmi, ale absolvovať prvú aklimatizačnú túru na jeden zo štvortisícových vrcholov. Voľba padla na sopku Imbabura s výškou 4621 m n. m. a tak sa ešte v sobotu poobede presúvame do mestečka Ibarra a ďalej do dediny La Esperanza. Nasledujúci deň t.j. 5.6. nás auto vyváža približne o 300 výškových metrov vyššie asi do výšky 3000 m n.m. Odtiaľ už šliapeme údolím do sedla a potom ostrým a ku koncu aj exponovaným skalným hrebeňom na vrchol. Keďže je tu vlhká a pomerne teplá klíma, celá sopka pripomína veľkú skalku. Všade vidíme rásť farebné skalničky, no na fotenie nie je vhodné počasie, pretože prší a je hustá hmla. Na vrchol nám výstup trval štyri hodiny. Pri zostupe berieme zo sebou Vlada Dada, ktorý kvôli zdravotným problémom nevyšiel až hore. Večer potom rozoberáme situáciu s tým, že pôvodne plánovaná aklimatizácia len na jednej štvortisícovke nestačí a budeme musieť vystúpiť ešte na jednu, nakoľko nás všetkých bolia hlavy a vyskytli sa aj iné zdravotné problémy spojené s výškou. Nasledujúce dva dni odpočívame v Quite, ktoré je so svojou nadmorskou výškou 2800 - 3000 m najvyšším hlavným mestom sveta. Mylne sa uvádza bolívijské La Paz, ale hlavným mestom Bolívie je Sucre, ktoré je podstatne nižšie. Pobyt v tejto výške je tiež súčasťou našej aklimatizácie. Prezeráme si historické centrum mesta, ktoré je zaradené UNESCO-m do svetového dedičstva ľudstva. Je tu vidieť veľa ukážok starobylej architektúry španielskych dobyvateľov Ekvádoru vo veľmi zachovanom stave. V Quite sú tiež múzeá so zaujímavými zbierkami indiánskych kultúr a nesmieme obísť ani známy Mitad del Mundo – Stred Sveta. Ide o udržovaný areál s pamätníkom, ktorým prechádza nultá rovnobežka - rovník, ktorý je tu naznačený čiarou na zemi. Samozrejme sme sa nad ňou rozkročili a tak sme stáli jednou nohou na severnej a druhou nohou na južnej pologuli.
Ďalší deň, streda 8. júna bol presunový. Autobusom si to mierime na juh od Quita do mestečka Machachi a ďalej do osady Aloasi, kde sa ubytovávame v zrenovovanom bývalom majeri. Všetko tu je prerobené v starom štýle. V izbách visia sväté obrazy a v hale sú vystavené rôzne starožitné náradia a potreby. Ráno odchádzame o 5.30 h. Našim cieľom je ďalšia štvortisícová sopka Corazón (v slovenčine Srdce) s výškou 4786 m n. m. Začiatok výstupu tvoria strmé trávnaté svahy, kde nechávame Vlada Dada, ktorý má zasa zdravotné problémy. Neskôr nás potom nasledoval až po vrcholový hrebeň. Tráva prechádza v nepríjemnú sutinu a tak sme radi, keď sa konečne dostávame do skál vrcholového hrebeňa. Sopečná hornina je lámavá ale výhodou je, že ani mokrá sa nešmýka. Výstup je technicky náročnejší ako na Imbaburu. V závere sa nám totálne kazí počasie. Mrholí a je hustá hmla. Hrebeň nemá konca. Stále obchádzame nejaké nové a nové vežičky, no na obed sme na vrchole. Cestou naspäť sa mi neďaleko vrcholu uvoľňuje pod nohami asi 300 kg zvetraná skala a keby som sa včas nechytil rukou, tak putujem s ňou do údolia. Večer, už na izbe v Machachi, hodnotíme našu úroveň aklimatizácie. Okrem Vláda Dada sme veľmi dobre aklimatizovaní – Corazón nám pomohol. U V.Dada to vyzerá na trvalejšie zdravotné problémy. Preto sme sa na zajtrajší deň rozhodli presunúť pod najvyššiu činnú sopku sveta Cotopaxi 5897 m. n. m.
V piatok 10.6. si najímame terénny automobil, ktorý nás berie z Machachi do Národného parku Cotopaxi. Pri vstupe do NP platíme poplatok a auto nás vyváža do výšky 4600 m n.m. Začína silno pršať. Chata José F.Ribas je v nadmorskej výške 4800 m, takže než k nej pešo prídeme, sme poriadne premočení a mokré sú aj veci v batohoch. Na šťastie sa v chate dá zakúriť a tak si až do večera sušíme veci, aby boli použiteľné na nočný výstup. Vstávame o polnoci. O polhodinku už šliapeme všetci štyria nepríjemnou strmou sutinou k ľadovcu. V.Dado to vzdáva pár metrov nad chatou. Nám trom trvá necelú hodinku kým sa dostaneme do 5100 m n. m., kde sa začína ľadovec. Obúvame si mačky a strmými snehovo-ľadovými svahmi vystupujeme na hrebeň. Stále je tma. Kľučkujeme medzi obrovskými ľadovými vežami a prekračujeme ľadovcové trhliny. Svah sa stáva stále strmším asi 20 minút pod vrcholom nás zastavuje hlboká trhlina a za ňou čnejúca kolmá ľadovcová stena vysoká asi 10 m. Po jej prekonaní nám už nič nebráni k dosiahnutiu vrcholu Cotopaxi, kde stojíme po siedmich hodinách lezenia v skorých ranných hodinách. Ani sa nám veriť nechce, že konečne máme pekné počasie. V diaľke vidíme náš ďalší cieľ - Chimborazo a mnoho iných vrcholov v okolí. Pohľad do krátera Cotopaxi je impozantný, i keď z neho vystupujú nie veľmi vábne voňajúce sírne výpary, ktoré zrieďujú už aj tak slabé zásoby kyslíka, ktoré sa nachádzajú v tejto nadmorskej výške. Asi po polhodine fotenia začíname zostupovať. Ľadovcovú stenu zlaňujeme a potom nám už nič nebráni v ceste do údolia. Večer sa ocitáme pár desiatok kilometrov na juh od Cotopaxi v meste Ambato, ktoré bude našim východzím miestom pre výstup na najvyššiu horu Ekvádoru - Chimborazo 6310 m n. m. V nedeľu 12.6. sa chystáme na náš ďalší výstup. Zabezpečujeme si odvoz pod Chimborazo na ďalší deň a triedime veci potrebné na výstup. V pondelok vstávame o pol siedmej ráno. Objednané auto neprišlo a tak nakoniec ideme na autobus. Nevýhodou je, že autobus nás vyhadzuje len na odbočke k chate a tak musíme šliapať na chatu Whymper do výšky 5000 m n. m s plnou záťažou pešo. V pondelok ešte pred polnocou vstávame a presne o polnoci vyrážame na Chimborazo. Lezieme priamo na hrebeň aj keď klasická cesta vedie viac zľava. Počasie nie je najlepšie a tak asi po hodine lezenia stretávame vracajúcich sa Rakúšanov. Vlado Dado sa s nimi vracia na chatu. My traja sa ešte pod hrebeňom dostávame na ľadovec, obúvame si mačky a pokračujeme ďalej. Hrebeň je strmý a exponovaný a tak si tu nejaká partia pred nami nechala visieť fixné laná, ktoré využívame. S rastúcou výškou sa počasie stále zhoršuje. Silný vietor nám vrhá do tváre ostré ihličky ľadu a kvôli hustej hmle vidíme len na pár metrov pred seba. Na šťastie je výstupová trasa vyznačená vlajočkami a tak aj keď s ťažkosťami sa nakoniec dostávame na druhý najvyšší vrchol masívu Chimboraza - Veintimilla 6267 m n. m. Masív má inak 4 vrcholy. Najvyšší vrchol Whymper je len o 43 metrov vyšší, ale je jeden kilometer vzdialený a ide sa naň mierne stúpajúcou plošinou. Stále silnejúci víchor zametá tesne za nami naše stopy v snehu a my by sme sa asi z hlavného vrcholu nedokázali vrátiť. Po krátkej porade sa obraciame naspäť a aj tu máme orientačné problémy. Fixné laná zatiaľ zmizli, čo nám náš zostup trocha skomplikovalo no aj tak sme o 11. h na chate, kde nás čaká V. Dado.
(pokračovanie v budúcom čísle)