Mladý chlapec smutne sedel na lavici, ktorú mu veru nik nemusel závidieť, pretože to nebola lavička v parku. Sedel s hlavou zvesenou, akoby už chcel mať všetko dávno za sebou a neprehŕňať sa viac v tej historke, ktorá mu zmenila celý život. Áno, mal mať rozum a nemal sa púšťať do niečoho, čo sa vraj nepatrí robiť s mladými dievčatami, ktoré ešte nemajú šestnásť rokov. Ibaže tá, ktorú si vybral bola taká zvodná, krásna a tak nádherne ho svojim pohľadom zvádzala, že neodolal a nadviazal s ňou rozhovor. Najprv iba ten. Dlho to však netrvalo a kontakt sa prehĺbil, pretože to medzi nimi tak iskrilo, akoby bežali opreteky. Vôbec ho nezaujímalo koľko má rokov a keby to aj vedel, asi by sa nedokázal vzdať tej možnosti, ktorá ich oboch vrhla do náručia prvej, vášnivej a spaľujúcej lásky.
Keď sa o tom zanedlho dozvedeli rodičia, jedni aj druhí, už veru nebolo čas na vysvetľovanie prečo to tak dopadlo. Možno aj preto, že rodičia im nebránili, veď boli taký nádherný a šťastný pár, že nik nepochyboval o jeho uisťovaní, že ju bude chrániť a nedopustí aby sa ničoho, čo by ju mohlo ohroziť. Iné je však pre zaľúbencov sľubovať a iné je mať rozum na pozore. Ak sa človek nechráni, vždy sa niečo pokazí. Nuž, zbabral to. Na celej čiare. Jeho krásny anjelik, jeho milá a srdcu blízka osôbka očakávala s ním dieťatko.
Čo teraz? Priznanie, alebo zatĺkanie. Ibaže už bolo aj tak neskoro, čas bol jednoducho neúprosný a keď sa mu s týmto sladkým tajomstvom priznala, už to bolo viac ako štyri mesiace. O prerušení teda nemohla byť ani reči, a oni by to predsa ani nechceli. Veď si sľubovali vernú lásku až do konca života, takže iba sa uistili, že to myslia obaja vážne. Rodina sa zmierila s týmto faktom a pridali sa na ich stranu. Podstúpil teda celú tú dlhú cestu na súdnom pojednávaní, kde po zvážení všetkých okolnosti, a hlavne po jeho uisťovaní, že svoju rodinku uživí, predsa len dostali povolenie na uskutočnenie sobáša. Svadba sa nakoniec samozrejme konala. Bola dlhá, veselá a úprimná. Všetci mali radosť a hlavne on so svojim mladým a prítulným „žieňatkom“.
Aké však bolo ich prekvapenie, keď po určitej dobe prišlo predvolanie na políciu, výsluchy a s tým spojené detailné vysvetľovanie spáchania skutku, ktorý vlastne vykonal z lásky. Zrazu lietal v nepríjemnostiach, ani sa nenazdal a už bol z neho obvinený človek, ktorý sa dopustil pohlavného zneužívania, a nie šťastný mladý otecko v očakávaní prírastku. Ale ani to nestačilo.
Teraz tu musí sedieť pred ďalšími cudzími ľuďmi, ktorých si pozvali vážení páni v talároch ako verejnosť v podobe študentov z nejakej strednej školy v meste a oni dvaja, dávno už manželia a rodičia znova pretriasajú svoje súkromie pred toľkými ušami. Akoby boli vydedenci. Neustále opakujú to, čo už dávno povedali, podpísali a priznali. Akým poučením to má byť pre tých mladých ľudí, ktorí sa iba prizerali a aj tak si v duchu možno mysleli, aká to je nespravodlivosť? Takto verejne opisovať svoje intímne chvíľe do bodky rozprávať o všetkých dotykoch, pohladeniach o úmysloch, ktoré nimi zmietali. Veď boli a sú stále iba zaľúbení, dokonca aj šťastní.
Kto koho zneužil, on svoju milú, alebo spravodlivosť teraz jeho? Svedkov mal v kostole pri sobáši, tu mu ich netreba. Iba mu tým znechucujú všetko to, čo je pre neho sväté a milé. Láska predsa nezneužíva nikoho. Láska je dar, daný z lásky. Štát v tomto prípade najprv súhlasí a potom trestá. Najprv ti povolí, že si môžeš zobrať za manželku tú, ktorú ľúbiš a potom ťa za to odsúdi. Teraz sa cíti zneužitý on a čo sa stane?
Zaujíma to vôbec niekoho..?
- elza-
