Vstúpil mi do života v máji, mesiaci lásky. Bol to máj, v ktorom mi práve minuli dvadsiate druhé narodeniny. On bol učňom posledného ročníka, ešte nemal osemnásť. So spolužiakmi pomáhali pri dokončovaní stavebných prác v našom meste. Nik by mu však nehádal tak málo. Brada, fúzy a odvážny pohľad z neho robili muža. Samozrejme - muža mojich snov.
Sedel na parapete okien cukrárne na námestí aj so svojim kamarátom, spolužiakom. A keď sme s priateľkou prešli okolo nich „vyfintené“ ako na módnom móle, jednoducho kráčali za nami. Akoby nás poznali odjakživa. Nebol problém s konverzáciou, s veselosťou, nebol problém s ničím.
U neho som si však predsa niečo všimla. Neprestajne sa pod fúzy usmieval a hovoril menej ako ten druhý. Až po nejakom čase, tuším až večer, som zbadala, že mu chýbajú dva predné zuby. Paradoxné, taký mladý. Asi sa pobil. Aj sa mi vlastne zveril, ako o zuby prišiel, no nebolo to podstatné. Podstatní sme boli my dvaja, naša náklonnosť, sympatie a všetko, čo nás zbližovalo. Stále sme mali o čom hovoriť. Bol úžasný. Veľa hovoril o svojej rodine, o škole a hneď prvý večer, zatiaľ čo kamarátka zmizla s jeho priateľom niekde v tme, my sme hovorili a hovorili. Celkom ukecaný chlapec. Vzdialili sme sa od seba až pri vchode do nášho domu.
A pokým neskončilo ich poslanie v našom meste, boli sme spolu každý deň, až do neskorých nočných hodín. Obidva páry, ale zvlášť. Boli to krásne chvíle, nádherné ako vo filme, lebo stále som si hovorila, že tak nejako sa rodí láska. Vystrájali sme spolu rôzne hlúposti, chodili sme sa najesť do cudzích záhrad ovocia, vysedávali sme v noci na cintoríne a s mesiacom nad našimi hlavami snívali sme spoločne o láske, manželstve, aj o deťoch. Každý deň som sa dozvedela o ňom niečo nové, nečakané.
Bolo nám spolu dobre, hoci neprišlo až k tomu najužšiemu fyzickému kontaktu. No jeho objatia a bozky ma utvrdzovali každým dňom naliehavejšie a tuhšie, že mu na mne záleží. A že vie byť trpezlivý, chápajúci a nežný. Taký mladý chalan, také ucho. A ja už skoro baba na vydávanie!
Bolo to nádherné očakávanie. Aj keď mysľou mi behali pochybnosti, že ak zíde z očí, zíde aj z mysle, nestalo sa tak. Po odchode z nášho mesta stretali sme sa celé leto. Už iba my dvaja. Kamoška medzitým našla inú milujúcu mužskú náruč. Ja však som ľúbila iba jeho, môjho princa z rozprávky, ktorý okrem toho, že ma robil šťastnou, nosil mi na každé stretnutie svoje obrázky, ktoré stihol maľovať. Bolo to niečo tak úžasné, že sa mi ani veriť nechcelo, že naozaj to kreslí on. Ibaže na tých obrázkoch bola naša láska, naše stretnutia a naše sny, ktoré sme sa odvážili spolu mať. Tie milé obrázky boli dokreslením jeho citov. Celé leto mi nosil tie veselé obrázky našich spoločných zážitkov. Leto plné slnka a vody, ktoré sme pomerne často trávili v okolitých horách, na chate s priateľmi, prakticky skoro každý víkend. Bolo nám spolu dobre a veselo. Všetko bolo ako sen.
Pomaly sa blížil Silvester, on už dávno skončil školu , pracoval a vážne sa zamýšľal nad budúcnosťou. Bol milý, oddaný, úprimný a môj. Na svete však je toľko krásnych báb, krajších odo mňa. Nedalo sa nevšimnúť si to, keď som prišla za ním. Prečo práve ja mám to šťastie? Odpoveď som márne hľadala. Asi predsa len má každý právo na lásku. Spoznávala som po jeho boku naše hlavné mesto, jeho priateľov, rodinu, záujmy, aj jeho priority. Túžil žiť v spoločnosti milujúcej rodiny, o ktorú by sa staral do úmoru a pre ktorú by bol všetkým. Pekné vidiny a odvážne, na mladého človeka. No lichotilo mi, počúvať ich dookola. Vtiahol ma do svojich predstáv, do svojho života a každý jeho ďalší obrázok bol mozaikou našej lásky a budúcnosti. Namiesto fotografií sme mali spoločný album jeho obrázkov.
A znova prišlo leto. Aj to bolo našim spoločným. Slniečko nás na kúpaliskách a priehradách hrialo rovnako silno ako v to minulé leto a naše sny boli stále odvážnejšie, stretnutia čoraz intímnejšie. Schodili sme čo sa dalo, jeden bez druhého už bol iba ojedinelý jav. Šťastie poletovalo nad našimi hlavami a mne sa ani nestihla poriadne hlava zatočiť.
Až raz. Stalo sa aj to, čo sme určite ani jeden nepredvídali.
Neprišiel!!!
Mali sme ísť znovu do hôr na chatu, kde nás už čakala priateľka s partnerom a všetci spoločne sme sa tešili na príjemný čas oddychovania vo štvorici.
Smutný víkend. Na blízkej priehrade som nešťastná kreslila prstom otázniky do piesku. Otázniky a srdiečka. Nedali mi odpoveď. Ani oni, ani čas. Márne som dúfala, že príde nejaké vysvetlenie. Láska nič nevysvetľuje ... prosto sa skončí. Bez slov.
Nikdy som sa nedozvedela prečo. Iba som si domýšľala ...
Život sa však nezastavil. Striedali sa mi v ňom lásky aj nelásky, neustále. Asi to bol môj osud. Priateľka sa čoskoro vydala a odsťahovala sa mimo naše mesto, nuž zostala som sama. Často sme sa však navštevovali.
A raz, po mnohých rokoch, sediac v hojdačke v ich záhrade začali si ma doberať. Ona a jej manžel, ktorý bol účastníkom môjho smutného leta. Zaujímali sa, či som vraj už na neho zabudla, prečo som nepátrala po príčine jeho odchodu atď. Úplne ma opantali a ja som zatúžila dozvedieť sa konečne pravdu, dozvedieť sa čo s ním je, ako sa má, kde žije a pracuje. Prečo aj nie? Veď na tom nič nie je. Tí dvaja ma naviedli, aby sme mu napísala pohľadnicu, ktorú všetci podpíšeme. Len tak, pohľadnica na adresu k rodičom a uvidí sa.
Doslova sa uvidelo. Odpoveď neprišla žiadna, no po nejakom čase prišiel o polnoci pred dvere môjho bytu on sám a jednoducho mi zazvonil. A hoci som bývala na opačnej strane mesta, teda nie tam, kde predtým, za pomoci policajtov ma znovu našiel. Stál predo mnou a usmieval sa. Vôbec sa nezmenil. To stretnutie bolo ako výdych za všetkým nevypovedaným a nevysvetleným. Začali sme tam, kde sme skončili. Jeden druhému v náruči. Nebol čas na vysvetľovanie. Zabudla som aj na to, čo som chcela hlavne vedieť. Prečo sa vtedy tak zachoval? Nemala som sa kedy spýtať, pretože on sa veľmi ponáhľal.
Pre mňa to znova bolo naše posledné stretnutie a pripomínalo mi to opäť nedopovedanú minulosť.
Prečo ?
On ženatý s tromi deťmi, ja osamelá žena s jedným dieťaťom. Pre neho nebol problém znova snívať o nás dvoch a znova kresliť obrázky nášho budúceho šťastia, ako vtedy dávno. Tvrdil, že sa vráti, že sa oženil iba preto, lebo mu vyhovoval ten stav, pretože namiesto vojenskej služby upísal sa baniam. A žena, ktorú vtedy náhodou stretol mala byt, teplú náruč a lásku, o akej možno nesníval, no bolo príjemné mať zrazu všetko. Manželku, byt a tak svadba bola iba vyjadrením jeho smelých plánov a túžob. V takej situácii sa ľahko zabúda. To som si domyslela. Spohodlnel, dostal všetko na tácni, nuž zostal navždy tam, kde nikdy nechcel bývať. Teraz však už je všetko inak. Žena, tri deti, práca, čo ho baví, hoc je aj ďaleko od svojich blízkych. Jeho domov je pri nich.
Mne ale rezonoval iný fakt v hlave. „ Tvoja žena za nič nemôže. „ opakovala som mu stále, keď už neviem koľký krát bol znova za mnou. História sa opakovala, ibaže mňa bolelo srdce z toľkej zrady. Zrady na človeku, ktorý za nič nemôže.
Nedá sa to. Nie som zlodejka lásky, aj keď mi tá láska možno patrí. On však patrí už inej žene, inej rodine. Patrí rodine, v ktorej by chýbal. Tak to je a nikdy nebude inak. Tak to cítim stále, ešte aj dnes.
Mne zostal navždy iba album plný obrázkov nášho spoločného snenia ... - ez-
