Počas svojho aktívneho pracovného zaradenia som mala pomerne dosť šéfov. Takých, aj onakých. Múdrych a prezieravých, ale aj sekirantov na zbláznenie. Samozrejme aj takých, čo podriadených považovali za nutné zlo. Za štyridsať rokov sa nazbiera galéria charakterov a individualít na výber. Vekové kategórie s týmto konštatovaním nemali nič spoločné, pretože každý jedinec sa má možnosť prejaviť v živote kedykoľvek. A nie každý sa stane šéfom, takže sa možno neprejaví nikdy. Našiel sa však medzi nimi aspoň jeden, o ktorom môžem povedať, že ten teda sedel. Neviem či všetkým, mne však áno. Pre mňa bol a vždy zostane ukážkovým.
A aký vlastne bol? To sa vrátim chronologicky späť zhruba o takých, dajme tomu päť rokov. Vtedy som bola jeho kolegyňou a prítomnosť vyzerala asi takto:
Uznáva síce iba takých ľudí, ktorí si dokážu obhájiť svoje stanovisko a ktorí odvedú dobrú prácu, tak by to malo predsa byť. Svojich podriadených iba nekarhá, čo napriek všetkému musí robiť často, ale aj chváli. A to je potrebnejšie, pretože osobne si myslím, že ak sa niekto v práci snaží a ide mu to, treba si to povšimnúť a povzbudiť takéhoto nadšenca, nielen finančným ohodnotením, ale aj uznaním jeho práce. Lebo on potom so sebou strhne aj iných k pracovitosti, k pravdovravnosti a k snahe zaradiť sa tiež k tým lepším. Potom môže na pracovisku vládnuť súhra. A to určite vyhovuje každému šéfovi.
Tento k nám chodil na prax vždy cez prázdniny v posledných ročníkoch vysokej a aj cez skúšobné obdobia sa občas ukázal. Bolo len samozrejmé, že u nás aj zakotví, keď tú školskú drinu ukončí. Naviac, oženil sa so spolužiačkou, ktorá pochádzala z nášho mesta, takže predpoklady nás nesklamali. On, stredoslovák s krásnou výslovnosťou slovenského jazyka, chlapec z hôr a lesov, prišiel sem, medzi nás, čo máme svoje domovy nižšie položené a o horách sa nám môže iba snívať. Za poriadnym kopcom na lyžovačku musíme ísť pomerne ďaleko a ešte k tomu ani slovenčine nerobíme dobré meno. Sme totiž Záhoráci ako repy, hrdí na svoje nárečie. A iba máloktorí z nás si dávame pozor na to, aby sme hovorili vždy spisovne.
Hneď na prvý pohľad mal vlastnosť, ktorou málo ľudí, začínajúcich nasávať pracovné tempo a schopnosti, zvyknú prejavovať. On totiž nebol strohý, povýšený ani namyslený, ako väčšina tých, ktorí len čo držia v ruke diplom, už si myslia, že zmúdreli a majú patent na rozum a šikovnosť. Tento môj Vikinko, ako som ho hneď od začiatku volala, sa veľmi rád priúčal od nás, starších pracovníčok a za všetko bol vďačný. Za každú odpoveď na jeho otázku a nebolo ich veru málo. Chcel všetkému rozumieť, pretože škola je škola a prax je prax.
Vždy sa slušne správal, vedel komunikovať s ľuďmi na pracovisku aj so stránkami, žiadnu prácu nikdy neofrflal ani neodmietol. A vedel sa aj zasmiať nad prípadnými nezdarmi, či vylomeninami, ktorými sme ho častovali. Hovorili sme tomu, „zaúčanie do života“, aby to pracovanie neliezlo iba na mozog, ale aj sa dala z neho vyťažiť sem tam nejaká úsmevná príhoda. K tomu bol ešte na dôvažok krásny, urastený s hustou hrivou havraních vlasov, no jednoducho elegán ako zo žurnálu. Vedel o našich úvahách, no bral to s rezervou a humorom. Veď je dobré byť stredobodom pozornosti a mať z toho ešte aj prospech. Hneď som vedela, že to nebude len taký obyčajný vzdelanec, ktorý bude poslušne stáť v rade s inými a čakať až mu padne šťastie do lona. Aj som si ho preto často doberala: „ Ty budeš raz šéfom Vikinko, uvidíš. Hoci zatiaľ ešte nemáš nárok ani na väčší plat ako mám ja. Raz ťa budem oslovovať šéfe,“ provokovala som ho svojimi úvahami.
„To vieš Tereza, tebe na radosť. O tom rozhodujú iní,“ nedal sa len tak ľahko ukecať.
„Možno rozhodujú a možno nie. Ver starej babe, ja mám na to nos. A okrem toho som aj bosorka. Čo ja poviem, to sa stane, uvidíš,“ pokúšala som ho vytrvalo.
„Ty že si stará baba? Veď nemáš ešte ani päťdesiat. Keď ja budem v päťdesiatke vyzerať tak dobre ako ty, budem len rád,“ zvrtol rýchlo reč na iné.
„Nezahováraj, si podvraťák. Vyvraciaš mi názory, ale ja sa nedám. Počkám si na to, a potom si dáme spolu do nosa,“ oponovala som naďalej. „A päťdesiatku mám už za rohom, takže nelichoť, ja nemám doma krivé zrkadlo a vidím sa v ňom veľmi dobre.“
Kocky sú hodené!
V tom čase, resp. v počiatočnom štádiu sme často riešili spolu pracovné veci a veru stalo sa aj to, že som ho s mladšou kolegyňou presvedčila raz, že istú záležitosť robí zle, v neprospech klientov. Dlho počúval naše argumenty a netváril sa veru pri tom nadšene, no nakoniec predsa prehlásil „Do pekla baby, vy máte pravdu. Ako to, že som si to nevšimol a neprišiel som na to sám. Hrozne som rád, že ste ma na to upozornili,“ vyriekol dosť nadšene a dodal. „Ste hlavičky, máte u mňa fľašu šampáňa.“
Povyrástli sme s kolegynkou o pol metra. A to sme sa vlastne báli za ním ísť, no nemohli sme ho predsa v tom nechať.
A život bežal ďalej. Vikinko zakrátko urobil šťastne a výborne rezortné skúšky, na základe ktorých postúpil právom do funkcie, ktorá mu prislúchala. No zostal stále tým istým človekom a kolegom. Teraz už aj my sme sa na neho často obracali s otázkami súvisiacimi s riešením niekoľkých problémov a vždy bol ochotný aj on nám poradiť a vysvetliť niektoré veci, ktoré zasa nám neboli jasné. Predsa len bol študovaný človek a mal to aj na papieri.
A takto v pohode a pokoji nás našiel aj nežný a revolučný rok 1989. Nastali „statky – zmätky“, no my sme boli všetci na svojich miestach a môžem povedať, že aj riadne zomknutí spolu a preto sme ani nevyvíjali žiadne predčasné aktivity. Človek napokon nemohol vedieť čo sa bude ďalej diať, ako a kam sa budú uberať naše životy a preto bolo rozumnejšie vyčkávať a byť trpezlivý. Pomaly sa všetko akosi znormalizovalo, už sme vedeli, že isto iste naša inštitúcia zostane na svojom mieste a tak sa ľudia prestali báť o svoje živobytie. Nejaké zmeny sa samozrejme postupom času diali stále, niečo sa rušilo, niečo nám pribudlo a tak aj ľudia konali ako všetci v tom čase, zmätene. Privatizácia dala zelenú podnikavcom, ktorí si navrávali, že skoro a šikovne zbohatnú a tak sa rady aj našich spolupracovníkov preriedili. Tí odvážni, no ja myslím, že skôr ľahkomyseľnejší, odišli za vidinou bohatstva a dali sa na podnikanie. Aj náš najvrchnejší šéf, teda riaditeľ, podľahol tejto eufórii s výhovorkou, akože bude bližšie ku svojmu miestu bydliska, ale to bola iba zásterka jeho konania. Dôvody boli celkom iné. Nikoho však vtedy nezaujímali. Každý predsa robil tak, ako uznal za vhodné. A môj obľúbený a statočný mladý kolega zostal. Nevzdal sa a vydržal s nami. „Všetko prehrmí Tereza, my ideme ďalej, nás len tak ľahko nič nerozhádže, no nie?“
Povzbudzoval nás, aj seba. Predebatovali sme spolu more času a jeho názory sa mi čím ďalej, tým častejšie zdali správne a vyhovoval mi jeho vyčkávací manéver. Bola som mu preto vďačná, že ma v podstate v mojom rozkolísanom uvažovaní svojou mladosťou, názormi a svojim elánom dosť povzbudil. Dá sa povedať, že všetci miestni zostali a cezpoľní sa vytratili. Taká malá očista charakterov a vytrvalosti. Ja som tvrdila, že „kto sa práce nebojí zostal“.
A dobre sme urobili.
Do šéfovskej stoličky si naozaj sadol Vikinko a tým sa moje slová naplnili. Mala som z toho naozaj a úprimne veľkú radosť. V tom čase závisti a neistôt som mu to snáď najviac priala ja sama, pretože som verila, že na to má. On jediný sa dokázal vždy natoľko ovládať, že nikdy som ho nevidela za tie roky, čo sme spolu pracovali rozčúleného, neslušne sa vyjadrujúceho. Jednoducho sa vždy a za každých okolností vedel správať pokojne a tým odzbrojil vždy všetkých svojich protivníkov. Jeho vyjadrovacie schopnosti boli tak excelentné, že som mu až závidela jeho pohotovosť a rýchlosť s akou sa vedel vždy vynájsť, keď mu o niečo išlo. Nikdy sa neuchyľoval ku klamstvu a k pretvárke, rovno povedal do tváre každému to, čo si myslel. Aj mne, hoci to nebolo nič lichotivé a bolo to práve vtedy, keď mi na jeho úsudku veľmi záležalo. No zveril mi vyššiu funkciu s tým, že on sám je presvedčený, že to zvládnem a nikdy nebudem za ním chodiť s hlúposťami, ktoré očakáva, že dokážem vyriešiť k jeho spokojnosti. Hoci mal k môjmu povýšeniu skôr záporný postoj, dal na iných a mne vložil dôveru, ktorú som nikdy nesklamala. Preto aj som mu tú fľašu šampanského, ktorú nám s kolegyňou stále dlhoval, už dávno odpustila. Jeho dôvera bola pre mňa podstatnejšia ako sedem deci dobrého vína.
A pretože dnes je zvlášť treba každej ruky a hlavy, snažíme sa, aby sme mu robili radosť a česť. Prehrmeli už dávno všelijaké ministerské očisty, stoličky sa pod mnohými zatriasli, pod niektorými však zostali. A Vikinko patril k nim. Bojoval za naše pracovisko ako lev, inteligentne, so znalosťou problému a trefnou argumentáciou presvedčil hlavne tých, ktorí nad nami chceli zvíťaziť silou lobingu, a bránil nás všetkých až do posledného, pokým sa hladina neistých vôd neustálila. My sme mu pomáhali dobre odvedenou prácou, často nehľadiac ani na svoj voľný čas, aby naše výsledky boli presvedčivé.
Boli to stresujúce časy, napokon ako takmer všetko dnes. No my sme stále na svojom mieste, na svojom pracovisku.
Šéfinka občas potrápime, občas potešíme. Už z nás úplne zošedivel, no stále je tým správnym, odvážnym bojovníkom. Ani ten nával práce nám tak veľmi nevadí. Vieme dobre, že všade sa dnes človek musí snažiť, ale nie všade majú takého šéfa, ako máme my.
Veľakrát sme ho obdivovali za to, že sa nedal zohnúť žiadnym vetrom. Všetkým nám dal šancu dokázať, že sme dobrí tím. Len vďaka nemu som pochopila, že nie som iba obyčajný pracant, ale vo svojom odbore aj najlepšia v kraji. A preto si sama seba vážim.
A prečo nie?
No mám ešte jednu túžbu, naučiť môjho Vikinka nášmu nárečiu. To jediné mu stále ešte nejde. A je to vlastne aj dobre. Aspoň sa máme na čom zasmiať, keď nám niekedy práca narastá cez hlavu. On nás tak výdatne povzbudzuje svojou „hatlavou záhoračtinou“, že nám často tečú až slzy od smiechu.
Dnes, keď smiechu je tak málo. A dobrých a uznanlivých šéfov tiež.
No on je stále ten správny chlap na správnom mieste. - ez-
