Janu Buksárovú poznajú mnohí priaznivci dobrovoľného hasičského zboru v Senici. Málokto z nich však vie, že táto štíhla mladá žena je tiež novovymenovanou záhradnou architektkou mesta. Kontrast medzi tvrdou prácou pri hadici a predstavami o budúcom „zelenom“ riešení obytných zón je aj pre laika značný, preto sme mladú inžinierku oslovili plní zvedavosti, čím v budúcnosti plánuje obohatiť mestskú zeleň.
Dvadsaťšesťročná novopečená záhradná architektka sa vo svojej profesii zatiaľ len rozhliada. Mapuje si terén, zisťuje, kde aká výsadba chýba alebo čo by bolo treba nahradiť vhodnejšími druhmi vysokých a nízkych drevín. Určitú predstavu si priniesla z Viedne, kde po promócii na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre pracovala ako tzv. „partafír“, čiže predák záhradníckej skupiny. Hoci šlo o sezónnu prácu, nadobudla skúsenosti o tom, ako môže vyzerať záhradná úprava najmä v obytných štvrtiach mesta. Po návrate zo zahraničia sa prihlásila do konkurzu, ktorý vypísal Mestský úrad v Senici a dnes, hoci len krátko, jej už patrí funkcia záhradnej architektky mesta.
Čo ju očakáva? Zatiaľ má o svojej budúcnosti len predstavu. Vie ale, že v Senici je veľa plôch, ktoré potrebujú preplánovanie a novú výsadbu ako soľ. Stačí spomenúť mestský park. Je v ňom množstvo starých a nevhodných drevín, ktoré bude treba preriediť a nahradiť vhodnejšími. Centrom pozornosti bude tiež priestor pri Múzeu L. Novomeského, kde sa nachádza aj detské ihrisko. Nechvalne známe kríčie, miesto nocľahov bezdomovcov a miestnych narkomanov, by malo zmiznúť a nahradiť by ho mali stromy. Aké, to ešte bude treba doriešiť a rozhodnúť o tých najvhodnejších. Občania by privítali mierne zatienené lavičky a okolie preliezačiek, aby v letných mesiacoch dospelí aj deti mohli relaxovať v príjemnej klíme. Tiež by veľmi rada prepracovala zeleň pri katolíckom kostole v centre mesta, no to je ešte otázka veľmi ďalekej budúcnosti.
V Senici vyrastajú nové budovy ako huby po daždi. Ich výstavba so sebou prináša aj úbytok zelene na stavebných parcelách. Primátor mesta síce nariadil náhradnú výsadbu, tá je však „do života“ uvádzaná pomerne pomaly. Podľa Jany Buksárovej sa treba vždy dobre zamyslieť nad vhodnosťou druhu a miesta tej – ktorej dreviny, aby sa neopakovali chyby z minulosti, kedy si hocikto nasadil pod oknami paneláku hocičo a po niekoľkých rokoch zistil, že sa postaral o silný alergén alebo o úbytok svetla sebe i susedom – a dožadoval sa výrubu. Takáto „partizánčina“ by mala vďaka inštitútu záhradného architekta prestať. Ako novovymenovaná odborníčka hovorí, zelene v meste nie je nikdy dosť a keby to bolo možné, pridávala by ju všade, kde to terén dovolí. Možno sa jej želanie splní, ak vo svojom presvedčení nepoľaví a nevzdá sa svojich predstáv. AndreaEngelová
