Je to názor, s ktorým možno mnohí nesúhlasia. V rámci obsahovej plurality tlačových médií si tiež nevydobyl zaslúžené miesto, čo je zvláštne, pretože televízia je hlavným konkurentom tlače a dá sa uviesť, že tak trochu aj jej hrobárom. Bolo to úžasné na počiatku, pri vynájdení zmieneného vynálezu, dnes to už také úžasné nie je. V prvom rade kvôli svojmu deštruktívnemu vplyvu na spoločnosť. Prenesme sa do minulosti, keď si iba tí najzámožnejší mohli dovoliť kúpiť „blikajúcu skrinku“. Všetci si šli oči vyočiť, aké zázračné zariadenie to môžu zrazu sledovať. Na obrazovke sa obrazy menili, postavičky sa hýbali, skrátka, bola to skvelá zábava. Neskôr, vďaka technickému pokroku výroby programov, začala televízia okrem zábavnej funkcie plniť aj vzdelávacie poslanie. Vznikali prvé dokumenty, čo bol významný prínos pre spoločnosť, televízia poskytovala ďalej aj dôležité spravodajstvo. A tu by sa to mohlo všetko zastaviť, ale nezastavilo sa. Ľuďom nestačilo sledovanie spravodajstva, dokumentárnych a detských programov. Chceli televízne spracované literárne diela, filmy a zábavné programy. Pre diváka všetko, vraveli si televízni „mágovia“. Kvôli vyššiemu výnosu z vysielania sa museli neustále zavádzať kdejaké inovačné prvky, aby sa divák náhodou nezačal nudiť. Pomaly ale iste sa začínali presadzovať rôzne, ľudské zmysly dráždiace prvky. Na začiatku pre vyššiu sledovanosť postačovala pekná blondínka v letných šatách, kovboj strieľajúci do vzduchu, alebo uhladený spievajúci fešák s gitarou. Po istom čase, s všeobecným poklesom morálky, začali televízie uvádzať na obrazovky prvky vyššieho kalibru. Pekná blondínka mala na šatách o niečo väčší výstrih, dej filmov obohatili kriminálne zápletky, napr. s ukážkami zranených ľudí. Nesmelo sa začali používať tvrdé slová typu „sklapni“. Ďalej už môžeme pokračovať súčasnosťou, v ktorej sa z televízie stalo doslova živé bahno. Áno, živé bahno pre všetkých, no najmä pre mládež. Po roku 1989 sa aj u nás, v bývalom Československu, stal z televízie len brak. Po vzore západnej Európy začala silno kaziť morálny, kultúrny a duchovný rozmer človeka. Naša Rada pre vysielanie a retransmisiu si už dlhodobo absolútne neplní svoju úlohu, oni zrejme iba sledujú, čo je dovolené inde, napr. v USA a podobne. A tak postupne sledujeme stále odvážnejšie a odvážnejšie prvky. V problematike morálnosti tel. vysielania bez obáv vyslovím kacírsku poznámku: zlatí komunisti. Neodvážim sa však predpovedať, kam až všeobecný úpadok televízneho vysielania dospeje. Terajšia skladba a úroveň vysielaných programov vedie cielene k rozkladu spoločnosti, rozkladu charakteru a myslenia ľudí, apatii a búraniu tradičných ľudských hodnôt.
Marek Brna
