Neznámi zakladatelia hradu
Hrad Dobrá Voda je ranogotickou stavbou. Podľa jednej tradície ho vraj vybudovali záhadní templári na začiatku 13. storočia. Templársky rád založil francúzsky rytier Hugo de Payns v roku 1119 v Palestíne. Tzv. červení mnísi spájali kláštornú disciplínu s vojenskou funkciou. Ľudovo povedané, išlo o vojaka a mnícha v jednom. Meno získali podľa jeruzalemského chrámu – templum. Práve tu sa zúčastnili na križiackych výpravách, oslobodení a ochrane Kristovho hrobu. K nám prišli okolo roku 1150. Ich poznávacím znakom bol strieborný štít s červeným krížom.
S väčšou pravdepodobnosťou však za vznikom hradu stoja johaniti. Tí uzatvorili dohodu s vtedajším kráľom Belom IV. Okrem Dobrej Vody vybudovali celú sieť staníc, ubytovní a špitálov i v okolí Trnavy, kde vlastnili množstvo pozemkov. Takéto inštitúcie existovali napríklad v Malženiciach, Žlkovciach, Horných Zeleniciach, Bohuniciach či Piešťanoch. Bratstvo johanitov založili taktiež v Jeruzaleme, avšak už v roku 1099.
Presný čas vzniku hradu určiť nevieme. Ale určite vznikol spoločne s ostatnými malokarpatskými hradmi, a teda zažil aj obdobie prvých Arpádovcov. Pôvodne išlo o drevený pohraničný hrádok, ktorý mal svoje korene ešte v ranom stredoveku, vo veľkomoravskej dobe. Hlavnou úlohou stálej posádky bolo chrániť pocestných a vyberať mýtny poplatok. Spolupracovali aj s Čachtickým hradom.
Počas tatárskych vpádov ho spevnili. Vtedy nepriateľské vojská týchto kmeňov spustošili všetky blízke dediny.
V 14. storočí, počas feudálnej anarchie a vlády Matúša Čáka Trenčianskeho, obrannú funkciu hradu ešte viac zosilnili. V prípade nebezpečia zapaľovali na veži pozorovatelia fakľu. Tú bolo vidieť až v Čachticiach. Odtiaľ podobným spôsobom upozorňovali na hroziace nebezpečenstvo ostatné hrady – Beckov a Trenčín.
V listine z roku 1316 sa hrad spomína pod skomoleným latinským menom IOKW, po slovensky Dobrý Kameň. Súčasné meno Dobrá Voda prevzal od neďalekej dediny, ktorá vznikla pri mohutnom prameni vody. Názov IOKW až príliš nápadne pripomína templársku šifru podobnú tým, ktoré vo svojich románoch použili Umberto Eco a naposledy aj Dan Brown v Da Vinciho kóde.
Obľúbený panovník, ctihodný rytier
Významnými a obľúbenými majiteľmi hradu a panstva boli Stiborovci. Mali poľský pôvod a po prísahe vernosti uhorskej korune ich prijali medzi barónov. Už Stibor I. bol nesmierne schopným človekom. Vyštudoval právnickú a artistickú fakultu na Karlovej univerzite. Svoje vzdelanie využíval v službách kráľa Žigmunda. Pôsobil v štátnej správe. K poddaným bol štedrý a spravodlivý. Vynikal aj ako zakladateľ mnohých kostolov, kláštorov a starobincov. Služby pre kráľovský dvor mu zaberali množstvo času, preto sa na hrade Dobrá Voda príliš často nezdržiaval. Jeho trvalým sídlom bol Beckov. Nechal si ho po kráľovsky prepychovo vybaviť. Usporadúval veľké hostiny a poľovačky. Svojou odvahou a rozvážnosťou si vyslúžil medzi vtedajším ľudom prezývku železný muž. Jeho bežným odevom bolo oceľové brnenie. Mal aj všetky rytierske cnosti, ktoré v tých časoch požadovali od mužov. Známy bol nežnou láskou k svojej zbožňovanej manželke a úctou ku katolíckej cirkvi a náboženstvu. Po jeho smrti však nadobudla prezývka hanlivejší odtieň - divý muž.
Stibor I. bol členom Rytierskej spoločnosti draka – Dračieho rádu. Ten založil začiatkom 15. storočia kráľ Žigmund podľa vzoru západoeurópskych rádov. Takto si okolo seba zhromažďoval svojich prívržencov. Spoločne bojovali proti odpadlíkom od viery a pohanskému zmýšľaniu poddaného ľudu.
Pod tureckým tlakom
Počas tureckých útokov a stavovských povstaní slúžil hrad a jeho múry pre poddaných ako úkryt. Často sem utekali i ľudia z okolitých dedín. Tu však, pod hrubými múrmi, zomierali hladom a vo veľkej biede.
Nájazdy na dediny nerobili len turecké oddiely, ale aj cisárske žoldnierske vojská, ktoré si rabovačkami nahrádzali nedostatočnú stravu a financie.
V hustom mraku prachu prichádzali jazdci. Vyplienili Dobrú Vodu a smerovali k hradu, aby ho dobyli. Nemali však dostatočnú výzbroj, preto sa ich akcia našťastie skončila neúspechom. No i tak so streľbou a krikom napadli tábor pod hradom. Znásilnili ženy a dievčatá, zavraždili niekoľko mužov. Záhadou ostáva, prečo neubližovali anabaptistom z neďalekých Dechtíc. Tí vo svojich kronikách píšu, že vojaci si meno kresťan nezaslúžia. Poddaní si mysleli, že anabaptisti sú pod ochranou vojsk, a preto ich prenasledovali.
Už od polovice 17. storočia začal hrad postupne chátrať. V tomto čase už nemal dostatočnú výzbroj a prestával plniť obrannú funkciu. V inventári sa spomína 29 starých železných gúľ pre kanóny a niekoľko strelných zbraní. Panstvo hradu sužovala finančná tieseň. Príčinou boli najmä turecké nájazdy, pri ktorých obyvateľstvo strácalo majetky a nemalo čím zaplatiť dane. Chátranie hradu, i napriek niekoľkým drobným opravám, naďalej pokračovalo. Súpisy hradu zaznamenali zničené strechy a podlahy. Hrad neskôr získali Erdödyovci, ktorí oň nejavili záujem, a tak pomaly pustol.
Miestna rebélia proti panstvu
Dobrovodčania boli v minulosti vychýrenými pytliakmi. Dôvodom bolo najmä to, že zver z panských hôr im ničila úrodu. Vznikali konflikty s horármi, pretože poľovačky povoľovali len na výslovné nariadenie panstva. Preto miestnym odnímali pušky. To domáci pociťovali ako veľkú potupu a postupne v nich začala vrieť krv. V jednej noci prepadli Erdoház a odtiaľ zobrali všetky uschované pušky, aj panské. Trestom za túto odvážnu rebéliu bol prísun vojakov do obce, ktorí zhabali ulúpené pušky. Týchto museli obyvatelia živiť dovtedy, kým nevrátili všetky ukradnuté zbrane. Povinnosťou poddaného bolo poskytnúť vojakovi mäso, chlieb, posteľ, sviečku a drevo na kúrenie. Za to dostávali jeden toliar, čo zďaleka nepokrývalo ich náklady. Dodnes sa ironicky pripomína, ako sa počas pobytu vojakov zvýšil počet detí v dedine.
Až keď vypukla cholera, regiment odišiel. Táto udalosť sa odohrala okolo roku 1863. Cholera spôsobila veľký úbytok obyvateľstva. Vystrašení dedinčania sa utiekali k Bohu a neustále sa modlili. Návštevy kostolov však vrchnosť zakázala, aby sa choroba nerozširovala. Ľud sa kuríroval tradičným a dostupným liečivom – pálenkou.
Úpadok ešte neznamená skazu
Začiatkom 17. storočia začal hrad intenzívnejšie chátrať. Úradníci sa presunuli do kaštieľa v Chtelnici. Pre majetkové spory so susediacimi panstvami sa tu mnohokrát odohrali násilnosti a vraždy. V nasledujúcom období hrad obývali štyria hajdúsi, vrátnik a kastelán. V tomto čase slúžil len ako väzenie pre previnilcov z radov poddaných. Hrad mal naďalej i vlastného plateného kata, ktorý nosil čierny plášť s kapucňou.
V roku 1762 po údere bleskom hrad vyhorel. Sčasti ho aj opravili, no väčšina ostala v rozpadnutom stave. Obnovili i blízku kaplnku, v ktorej sa vykonávali bohoslužby. No od polovice osemdesiatych rokov 18. storočia pozastavili aj túto činnosť. Hradné múry spustli a už nepotrebovali žiadneho dozorcu.
O obnovu panstva Dobrá Voda sa ešte pokúsil mladučký gróf Jozef Pálfy na prelome 19. a 20. storočia. Vtedy spojil toto panstvo so smolenickým a začal reštaurovať staré majere. Cieľom bolo prispôsobiť ich novým hospodárskym podmienkam.
Do obnovy zrúcaniny hradu už nikto neinvestoval, a tak pustol až do deväťdesiatych rokov 20. storočia.
Obnovovanie zabudnutej histórie
,,Občianske združenie Hrad Dobrá Voda sa snaží pomáhať hradu spoluprácou s pamiatkovými ústavmi,“ povedal pre MY starosta obce a predseda združenia Rudolf Ružička. Už v minulom roku zorganizovali niekoľko brigád zameraných na vyčistenie vnútorných priestorov zrúcaniny. ,,Odstraňovali sme aj náletovú zeleň. Tá ničila murivo. Takisto sme začali zachraňovať kritické časti múrov,“ vysvetlil. Nedávno obnovili aj zarastený židovský cintorín.
Na toto leto plánujú náročnejšie práce – výrobu drevených zábradlí a schodíkov v nebezpečných miestach. Pomocou pamiatkarskych odborníkov chcú zamurovať najvážnejšie diery v múroch, na miestach, kde hrozí zrútenie. ,,V súčasnosti spolupracujeme s 1. Zborom Slovenského skautingu z Bratislavy i s Lesmi Slovenskej republiky,“ dodal starosta.
Možno sa mladým skautom pri reštauračných prácach podarí nájsť, ak nie poklad, tak aspoň kus zaprášenej histórie. Rasťo Piovarči
