Maroš je na prvý pohľad drobný nenápadný mladý muž, akého si je možné veľmi ľahko predstaviť za poštovou priehradkou či v úrade štátnej správy. Na oboch miestach kedysi naozaj aj pracoval. Bol veľkým nadšencom počítačovej techniky a v úrade, kde pôsobil, prekvapoval svojimi nápadmi aj správcu siete. Mnohé sa dokonca ujali a zlepšili niekedy chaotickú evidenciu. Vášeň pre počítače priniesla Marošovi aj záľubu v počítačových hrách, ktoré hrával zanietene a bravúrne. Jeho kamaráti mu tvrdili, že keby sa za výsledky platilo, Maroš je raz – dva milionárom a má pre zvyšok života od práce pokoj. Smiali sa na tom až do chvíle, kým ktosi z partie nevyrukoval s „geniálnou“ myšlienkou, že počítač síce peniažky nevyplatí, ale na podobnom princípe fungujú aj hracie automaty a čo keby...?
Platy mladších úradníkov nie sú, ako je známe, práve závratné. Maroš váhal, či má obetovať pár stoviek za večer, no v povznesenej nálade lichoteniu kamaráta podľahol a vyskúšal svoj prvý hazard. Začal opatrne a podarilo sa mu vyhrať niekoľko desiatok korún. Nič zvláštne, vraví sa, že začiatočníci majú šťastie. No pre budúcu Marošovu „kariéru“ to bol rozhodujúci moment. Mal pocit, že situáciu drží pevne v rukách a ak si dá pozor, môže si takýmto spôsobom po troche prilepšovať. A tak v ďalší večer skúsil investovať o málo viac. Znovu sa mu darilo, hoci od rozbitia banku v Las Vegas mal ďaleko. Peniaze však nevydržali dlho. Bolo treba siahnuť na rezervu z úspor. Maroša to veľmi nebolelo, bol slobodný, ale šetril si na byt, aby sa mohol osamostatniť a potom sa porozhliadnuť po životnej partnerke. Do matkinho bytu, kde zatiaľ žil, by si manželku priviesť nemohol, vedel veľmi dobre. Dúfal teda, že si peniaze doplní, prípadne aj niečo pridá.
Výsledky síce kolísali, ale Maroš by nemohol povedať, či bol aspoň trochu ziskový. Začal vklady zvyšovať, ale viedlo to len k ďalšiemu zadlženiu. Výplaty v práci prestávali stačiť. Navyše z nocí strávených v herni začali aj Marošove problémy v zamestnaní. Stal sa nesústredeným, podráždeným a jeho nadriadeným to neušlo. Po tom, čo spravil chybu, ktorá viedla k oprávnenej sťažnosti klienta úradu, mu vedúca naznačila, že by bolo lepšie, keby si našiel menej náročné zamestnanie. O výpovedi sa síce ešte nehovorilo, ale Maroš sa pre istotu rozhliadol inde. Podarilo sa mu získať miesto na pošte, na potvoru rovno pri peňažnej priehradke.
Ako sám priznáva, to už mohli spraviť capa záhradníkom. Dopadlo to presne tak, ako v danej situácii mohlo. Keď dvakrát skúsil siahnuť do „kasy“, jednoducho vyletel. Žalobu na neho nepodali len vďaka tomu, že Marošova mama všetko uhradila a urovnala to aj s vedením. Ocitol sa bez práce aj bez peňazí. Matka mu dala ultimátum: alebo prestane hrať sám, alebo sa pôjde liečiť. Do liečebne ísť nechcel. Sľuboval hory – doly, ale slovo gamblera je rovnaké ako slovo alkoholika. Pod zámienkou, že brigádničí ako nočný strážnik, chodieval do herní. Požičiaval si napravo – naľavo od kamarátov aj náhodných známych. Občas aj niečo vrátil, no prehry ďaleko prevyšovali výhry a vrhali ho naspäť do dlhov. Poniektorí si po svoje peniaze prišli aj do bytu Marošovej mamy a nie všetci si ich pýtali zdvorilo. A tak všetko prasklo. Nasledovala liečba, ale Maroš sám priznáva, že vtedy mu na tom ešte veľmi nezáležalo. V hre ešte stále nevidel príčinu svojho pádu a stále si predstavoval, že keď sa dostane domov, gamblerstvo udrží pod kontrolou. Absolvoval skupinovú terapiu aj individuálne pohovory s psychológom a psychiatrom, ale považoval ich len za nutné zlo. Spolupracoval len natoľko, aby svoje okolie presvedčil, že na liečbe sa podieľa.
Sotva sa dostal domov, pár dní sa snažil „sekať dobrotu“. Pravidelne sa hlásil na úrade práce a dokonca si hľadal prácu aj aktívne. Na niekoľko týždňov sa aj zamestnal ako brigádnik pri čistení stavby a dúfal, že sa mu podarí získať miesto v hypermarkete, ale napokon z toho nič nebolo. Potenciálny zamestnávateľ si zrejme vyžiadal posudok o uchádzačovi a pretože v ňom nepochybne figuroval záznam o sprenevere, žiadosť zamietli. Aspoň to si Maroš myslel, keď si povedal, že nemá cenu pokúšať sa o čokoľvek, keď má takúto machuľu na svedomí. A tak sa opäť stretol so svojimi kamarátmi z hracej štvrte. Pochopiteľne, jeho cesta viedla k automatu – s požičanými peniazmi. Vyhral síce toľko, že vrátil dlžobu, ale už bol na šikmej ploche a rútil sa dolu. Po ďalších extempore to už vzdala aj mama a jednoducho ho vyhodila z domu. Maroš sa ocitol v pozícii bezdomovca a až v tej chvíli mu došlo, že ak sám na svojej záchrane nezapracuje, nepomôže mu ani strážny anjel.
Nasledovalo ďalšie liečenie, tentoraz oveľa odbornejšie a špeciálne zamerané na hráčsku závislosť. Trvalo dlho, pretože Maroš si uvedomoval, že tam má aspoň strechu nad hlavou a veril, že ak sa udrží, možno ho aspoň mama vezme na milosť a nechá ho u seba bývať.
Mamu lekári a sociálni pracovníci presvedčili, že synovi má dať ešte jednu šancu a tak to s ním skúsila. V spolupráci so sociálnym odborom mu dokonca našli miesto pri rozvážaní pizze.
Vie, že musí vydržať. V žiadnom prípade nesmie vojsť do herne, lebo pokušenie by mohlo byť prisilné. Nestretáva sa ani so starými kamarátmi. Raz ho už presvedčili...
Andrea Engelová
