Anna Škribová je v Malackách známou osobou. Ľudia ju poznajú najmä cez jej tvorbu výšiviek, veľkonočných kolekcií, no hlavne unikátnych krojovaných figúriek. Vidieť tieto nádherné makety, dokonalé zmenšené napodobeniny zväčša slovenských krojov, je skutočný zážitok. My sme sa za pani Annou vybrali priamo do jej domácnosti, aby sme sa pokúsili priblížiť našim čitateľom život tejto neobyčajnej ženy.
Patrí k ľuďom, ktorých máme všetci radi, rozdáva dobrú náladu, pohodu a človek jednoducho musí žasnúť nad jej skvelým humorom a rozhľadom. Zrejme to súvisí aj s výchovou, obdržanou od svojich predkov, ktorí sa venovali osvetovej činnosti, písali kroniky a viedli tiež ochotnícke divadelné súbory. Pani Anka sa s radosťou už v detstve zapájala do rôznych spoločenských aktivít, hrala divadlá, navštevovala hudobnú školu a mala množstvo záujmov. To sa prenieslo aj do dospelosti, spektrum jej obľúbených činností je ozaj široké. Upútava nás dnes nielen svojou jedinečnou tvorbou, nemenej cenná je jej osobnosť a osobitosť jej prejavu. Je úžasné počúvať nesmierne zapálený prejav, nechať sa unášať strhujúcim opisom dejov súčasnosti tak, ako ju vníma ona. Život vníma radostne, pozoruje svet a utvára si vlastné názory naň, definície a logické závery. Rozpráva jedinečné historky, zaujímavo komentuje vtipné pozorovania, dvíha varovný prst nad smerovaním dnešnej spoločnosti, ale v záveroch napokon zistíte, že je večným optimistom. Neskutočne vtipne podala napríklad svoje skúsenosti s mládežou. Stav, v akom sa dnešná mládež nachádza, pozná do detailu. Býva na hlavnom ťahu do školy, takmer už pri samotnej škole a okolo jej domu prechádzajú dnešní žiaci, strojcovia našej budúcnosti. Ani veriť sa mi nechcelo, keď pani Anna predvádzala raňajšie scénky v životoch našich „nádejí“, idúcich do školy. Gestá a slová z ich arzenálu samozrejme nie sú publikovateľné, samovoľne sa pri nich vynára otázka, kam to spejeme.
Sleduje tiež dnešné televízne vysielanie a s jeho úrovňou je zásadne nespokojná. „My sme kultúrne tak chudobní, naše osoby sú tak chudobné, že potrebujeme venezuelské telenovely, že potrebujeme tento národ ničiť podobným programom. Teraz tu porovnám a uvediem rakúsku televíziu. Kedy tam takúto lacnú kultúru vysielali? Tam ide 660 starých rakúskych filmov v tejto dobe, tam ide novodobá kultúra, ich život natočený v seriáloch. Takže sa pýtam, kam sa dostala celá táto komerčná situácia. Ale asi si to tak národ praje, keďže si to stále dovoľujú do tej televízie dávať. Majú predsa už prieskum sledovanosti jednotlivých typov programov. Takže kam sme dospeli s našou kultúrou my, ktorí sme pozerali naše pondelkové inscenácie a závideli nám ich Česi a všetci ostatní okolo nás?“
Dozvedeli sme sa od nej, že obdivuje umenie ako také. Navštevovala hudobnú školu, absolvovala štúdium hry na husliach. Ako si dnes spomína na tie časy? „Najskôr som chodila na hodiny huslí pánovi učiteľovi Balážovi. Bol takým nestorom husličiek v Malackách. Neskôr som chodila k pani učiteľke Hönigschmiedovej, ktorá vypomáhala v Malackách. Ale hlavným gestorom a tiež veľkým zástancom sláčikových nástrojov bol dlhoročný riaditeľ hudobnej školy pán Augustín Jurkovič. On bol v podstate tou zdvihnutou rukou, ale zároveň aj tým dobrým vodcom našej školy, ktorá si získala v tej dobe strašne dobré meno. Povyhrávali sme so školským súborom veľa súťaží, hrali sme napr. Kindersymfóniu od Haydna, vystupovali sme v Olomouci, Prahe, v Košiciach, Nitre. V autobuse s nami chodila aj dychovka, ktorú pripravoval pán učiteľ Jánoš a spolu sme takto cestovali a vyhrávali súťaže. Boli sme celkom šťastní a pre mňa sú to nezabudnuteľné momenty. Mali sme k hudbe prístup veľmi pozitívny, hoci ako som už spomenula, riaditeľ Jurkovič bol vždycky taká zdvihnutá ruka (prísny). Ale stretli sme sa s mnohými vecami, ktoré nás učili poriadku a učili nás pristupovať k štúdiu aj harmonicky, aj kolegiálne, ale aj s tým, že sme za niečo veľmi zodpovední. Že už keď máme to nadanie, že si ho máme brúsiť. Prístup vtedajších učiteľov veľmi kvitujem. Bol to kolektív učiteľov, ktorý bol za určitý špás, humor, ale vyžadoval aj tvrdú prácu a to v konečnom dôsledku vtedy vynieslo hudobnú školu na určitý piedestál v rámci republiky.“
Ak by sme sa mali vyjadriť k uznávanej tvorbe pani Škribovej, musíme obdivovať do detailu vypracované makety krojov, úchvatne nápadité veľkonočné dekorácie, nadchnú každého. Koľko času si takýto koníček vyžaduje, koľko zručnosti, trpezlivosti a hlavne chuti do mravčej práce? K tvorbe dekoračných predmetov a krojovaných figúrok prišla pani Anna pri práci s deťmi. Celých 20 rokov sa v niekdajšom Dome pionierov venovala mládeži. Bolo treba vymýšľať stále nové a nové aktivity a raz tak prišla na rad aj výroba veľkonočných ozdôb, ktorá odvtedy pani Škribovej učarovala. „Robila som vtedy činnosť s deťmi bez nárokov na honorár, v rámci voľného času. Všetci šesťdesiati piati pracovníci sme to mali neplatené. Ani mi to nejako neprišlo, nerobiť tak. Vtedajšiemu Domu detí a mládeže šéfovala pani Dudová. Ja som viedla kurz aranžovania, tiež turistický krúžok, učila som ich šplhať sa, oheň zakladať, chodili sme do prírody.“
Pani Anna Škribová požíva úctu vďaka svojej tvorbe a tiež vďaka svojej povahe. Má široký okruh známych a priateľov, žije radostne, čo je v dnešnom svete iste veľkou devízou. Nemá veľké požiadavky, čo trochu preháňa, je už len to obligátne upozorňovanie na svojich 22 diagnóz. Ale veď každý máme dajaké trápenie. Podľa jej slov sa raduje z každého rána, kedy sa cíti dobre a môže sa s chuťou pustiť do určitej zaujímavej činnosti. A tých je neúrekom, už spomínaná tvorba, varenie a pečenie, rybárčenie, práca v záhradke a mohli by sme ešte pokračovať. MarekBrna
