Senica - Narodenie dieťaťa je spravidla radostnou udalosťou pre rodičov. Ak je novorodené dieťatko zdravé, je zdrojom potešenia a veľkolepých plánov novopečených mamičiek a oteckov. Dakedy sa však príroda zahrá a prírastok do rodiny neobdarí len tým dobrým, ale do vienka mu nadelí mentálny handicap na celý život. A k radosti tých, ktorí ho priviedli na svet, sa pridá starosť, čo sa s dieťaťom stane, ako ho vychovajú a postavia takpovediac na vlastné nohy...
Jedným z riešení okrem ústavnej starostlivosti sa v spoločnosti stávajú denné stacionáre ponúkajúce celodennú starostlivosť o postihnuté deti. Nielen stravu a zaistenie hygienických potrieb, ale predovšetkým odborný pedagogický prístup, ktorý v mnohých prípadoch môže zlepšiť vyhliadky postihnutého dieťaťa pre budúci vývoj. Okrem toho takáto starostlivosť poskytuje jeho rodičom potrebnú dávku voľnosti na vykonávanie profesionálnej kariéry alebo pre starostlivosť o ďalšie deti. Občas stačí aj to, že matka či otec, donedávna viazaní potrebou byť stálymi sprievodcami a opatrovateľmi postihnutého potomka, môžu na niekoľko hodín odpočívať, zájsť si k priateľom alebo na kultúrnu akciu. Život sa im hneď zdá ľahší a načerpávajú ďalšiu energiu potrebnú na zvládanie osudu.
V senickom okrese doteraz citeľne chýbalo zariadenie tohoto druhu. Ústavnú starostlivosť mnohí rodičia mentálne postihnutých detí odmietali, nechceli sa od nich odlúčiť, pretože rodičovská láska, ako je známe, prekoná akékoľvek prekážky. Umiestnenie dieťaťa s ľahším postihom v ústave okrem toho môže spôsobiť aj jeho odcudzenie od rodiny a stratu kontaktu s tými, čo ho majú radi. Aby nemuselo dochádzať k situácii, kedy trpia obe strany, je riešenie umiestnením v stacionári počas dňa optimálnou voľbou. Príprava zariadenia s názvom Slnečnica v priestoroch zrušenej základnej školy v Kunove trvala takmer rok. Vzhľadom na množstvo problémov sprevádzajúcich každú podobnú akciu je možné hovoriť o náramnom úspechu, že celý proces netrval oveľa dlhšie. Celkom iste je treba spomenúť heroickú snahu riaditeľky projektu PhDr. Márie Piačkovej. Do práce na tvorbe zariadenia sa pustila takpovediac s buldočou húževnatosťou a nepopustila, kým zo zdevastovanej a zanedbanej školy nevyrobila (častokrát doslova aj vlastnými rukami...) útulný dom so všetkým, čo postihnuté deti potrebujú. 15. marca sa sen Márie Piačkovej a mamičiek budúcich klientov stal skutočnosťou.
Nenápadný prízemný dom v strede Kunova je ešte stále zvonku poznačený stavebným ruchom, na dvore sa ešte stále nachádza stavebný materiál, ale interiéry žiaria čistotou a novotou. Prví pracovníci, mamičky a deti sú na mieste. Prvý deň v novom prostredí treba deťom v maximálnej miere uľahčiť. Zúčastnené deti postihnuté Downovým syndrómom majú rozdielny prah vnímania, vyznačujú sa však citlivosťou a naviazanosťou na mamu, ktorá sa o ne doteraz starala takpovediac výlučne. Keby ostali z hodiny na hodinu samé, bol by to pre ne prílišný citový šok. A tak sa mamičky so svojimi deťmi sústredili v herni, zatiaľ síce vybavenej len tým najnutnejším, ale nechýbajú hračky ani žinenky na lezenie. Najmenšia dvojročná Radka si vyskúšala pohyb po dvoch aj po štyroch a kvalitu plastových hračiek a kociek. O pol roka starší Ondrej uprednostnil zmeták. Osemnásťročná Karinka Mináriková zase v spoločnosti svojej mamy trénovala základný výtvarný prejav. Tí najmenší sú na pohľad takmer nerozoznateľní od zdravých detí, vyžadujú však špecifický prístup. O ten sa bude starať sociálna vychovávateľka Beata Martišová, zatiaľ študentka odboru sociálna práca na Trnavskej univerzite. Dvadsaťpäťročná sympatická tmavovláska si deti získava postupne, nenásilne. Práca s postihnutými deťmi ju lákala od nepamäti.
„Mentálne postihnuté deti sú svojské a nie každý s nimi môže alebo chce pracovať. Zistila som, že táto práca pre mňa znamená výzvu. Nie je to zamestnanie, ale poslanie. Verím, že správnym prístupom je možné zlepšiť ich schopnosti.,“ zverila sa počas chvíľky voľna, kým deti so svojimi mamami desiatovali v obývačke – jedálni.
Mária Piačková, duša celého projektu, bola všade, kde sa niečo pohlo. Na otázku, či je spokojná s výsledkom, odpovedala, že spokojná bude, keď všetko dopadne podľa jej plánov a vízií. Nie je človek, ktorý je so sebou hneď spokojný, pretože chce stále viac.
„Tento stacionár nie je môj prvý, mám už skúsenosti s podobnými zariadeniami v Bratislave a v Senci. Priznám sa, keď som prišla do Senice a zistila, že nič také nikde v okrese zatiaľ nejestvuje, bol to dôvod naštartovať všetky rezervy. Práca pre mentálne postihnuté deti nesmie byť len vonkajší prejav falošnej charity, ale vcítenie sa do tých, ktorí určujú životu akúsi ďalšiu dimenziu. Len ten, kto vo svojej blízkosti vidí odvrátenú tvár osudu, dokáže vidieť viac, preto ma priťahujú a nútia ma k pokore,“ povedala s hlbokým presvedčením, ktorému podriaďuje svoje profesionálne kvality i rodinné zázemie. „Musím povedať, že som bola príjemne prekvapená prístupom senického primátora. V spolupráci s mestským zastupiteľstvom nám vyšiel v ústrety s priestormi aj s financiami. Počítali sme s menej peniazmi, napokon je výsledkom štyristo tisíc, ktoré minieme aj na vybudovanie ďalších priestorov pre autistické deti. Tie totiž potrebujú špecifické podmienky a nie vždy bezproblémovo zvládajú pobyt v neznámom prostredí.“
Okrem dobudovania miestností pre denný pobyt detí plány M. Piačkovej siahajú aj k zariadeniu priestoru v podkroví. Po otvorení bude slúžiť na ubytovávanie detí a rodičov z partnerských zariadení pre mentálne postihnutých klientov. Prevádzka ubytovne bude zároveň aj chránenou dielňou pre starších klientov, ktorí sa tu budú učiť postarať o seba aj o iných, získajú teda akýsi zdroj sebaobživy. Podľa riaditeľky je to nesmierne dôležitý faktor. Stacionár nemá byť len akási odkladáreň s najnutnejšou starostlivosťou o telo, ale v prvom rade musí klientov naučiť postarať sa o seba. Je to v ich záujme a zároveň dáva rodičom istotu, že deti raz bezmocne neskončia na ulici.
Nie je to ľahká úloha ani pre jednu stranu. Stacionár potrebuje na 15 klientov asi 7 zamestnancov, starší klienti budú pomáhať vo všetkých oblastiach jeho prevádzky, najmä v kuchyni a pri udržiavaní čistoty. V letných mesiacoch pribudnú povinnosti pri údržbe zelene a opatere domácich zvieratiek, ktoré chcú v rámci terapie deťom zaobstarať. Viac – menej isté sú akváriové rybičky a psík. Plánov je veľa, peniaze na všetky sa získavajú podstatne ťažšie. Pre daktorých sponzorov je táto činnosť len akýmsi čističom svedomia. Tí, ktorí chápu snahu všetkých zainteresovaných, môžu pomôcť či už finančným príspevkom alebo venovaním nábytku, textílií, hračiek... každá pomoc je vítaná a potrebná. Najviac chýba osemmiestna dodávka na prepravu klientov z domova a domov po skončení programu. Zatiaľ sa bude riešiť použitím vlastných áut personálu alebo auta Slovenského Červeného kríža.
Ako povedala pre náš týždenník jedna z mamičiek budúceho klienta a zároveň laická kolegyňa riaditeľky stacionáru Ivana Karvašová, aj rodičom postihnutých detí sa začína blýskať na lepšie časy. Treba pripomenúť, že si to zaslúžia viac, ako si dokáže nezainteresovaný človek predstaviť.
AndreaEngelová
