Na záver fašiangov, v utorok 28. marca, v Sekuliach od skorého rána chodili po obci slobodní mládenci ale i páni v najlepšom veku preoblečení za „maškare“, aby ľuďom pripomenuli, že od budúceho dňa nastáva čas pôstu a mali by snáď i z tohto dôvodu gazdinky siahnuť v svojich komorách za slaninkou a túto im dať k dispozícii „aby ich nenapaduo zhrešit jedzením masa cez púst“. Týmto celodenným maratónom po dedine zároveň pozývali všetkých občanov na tradičné každoročné pochovávanie basy v miestnom kultúrnom dome. Tento rituál pochovávania basy má asi v každej obci, kde ho praktizujú, spoločný scenár, ale v detailoch sa odlišujú. Príde sprievod maškár, v čele ktorého kráča niekto uniformovaný na zriadenie poriadku, za ním ide akože „monsiňór farár“ a nakoniec trúchliaci pozostalí nesúci na márach nebožku Basu. V Sekuliach celý obrad stál prakticky na slovnej ekvilibristike pochovávajúceho farára, ktorého už dlhú dobu stvárňuje Vilo Smrtič. Veď už i priezviskom je k takejto úlohe predurčený. Farár pochovával, pozostalí trúchlili, okolo sediaci diváci sa smiali a to je práve dôvod na organizovanie podobných akcií.
Umreua basa, už ju vezú
už na ňu muzikanci nepolezú.
Basista ríče „To tak nemóže byt,
ked nemám s čím hrát, tak podme pit!
Lenže už tu bola polnoc a oficiálne nastal čas pôstu, takže účastníci akcie odtancovali ešte ten symbolicky posledný tanec a v dobrej nálade sa rozišli do svojichdomovov.
HaM