Stretávame sa s nimi takmer denne. Poznajú ich nielen najbližší spolupracovníci či ľudia z blízkeho okolia. Svoje miesto si dokázali nájsť i v povedomí širokej verejnosti.
Patrí k nim aj Mgr. Dana Dorotea Mikulová. Spoluzakladateľka a riaditeľka Súkromnej strednej odbornej školy Humanus Via v Senici a v Holíči. Od decembra minulého roka je štátnou tajomníčkou Ministerstva školstva SR pre vedu, techniku a mládež. Príjemne vyznieva i skutočnosť, že je ďalšou ženou
Záhoráčkou, ktorá zastáva takýto vysoký štátny post. Možno aj preto vznikol nasledujúci rozhovor.
Ako vnímate skutočnosť, že ako žene, Záhoráčke, z pomerne málo známej dediny sa podarilo obsadiť takú významnú štátnu funkciu, akou je post štátnej tajomníčky na MŠ SR ?
„Ešte dodajte, že som blondína a výpočet mojich „predností“ bude úplný. Ale teraz vážne. Ponukou – byť jednou z kandidátov na post štátnej tajomníčky – som bola poctená. Pretože ma oslovili ako odborníčku z praxe pre oblasť školstva. Ďalší kandidáti predstavovali skôr teoretické oblasti činností vo výchove, vzdelávaní a vede.
Možno budem príkladom pre mojich študentov, pre mladých ľudí ale aj ženy, že nie vždy musí byť človek obyvateľom veľkomesta, aby sa presadil. Mne sa vyplatila úprimnosť a poctivosť v práci, to , že som tímový hráč, ktorý hľadá aj spôsob ako pomôcť svojim spolupracovníkom.
Čo predchádzalo Vášmu menovaniu do funkcie štátnej tajomníčky Ministerstva školstva SR ?
„Bola to predovšetkým každodenná mravenčia činnosť spočívajúca v systematickej práci a v odhodlaní odvádzať vynikajúcu prácu. Nikdy som však nerobila svoju prácu s úmyslom, že chcem pracovať vo vysokých štátnych funkciách.
Vo svojej podstate som človek veľmi aktívny, ktorý hľadá nové riešenia. A táto vlastnosť ma priviedla aj k tomu, že patrím medzi prvých spoluzriaďovateľov súkromných škôl a súkromných školských zariadení na Slovensku, že som bola zvolená do čela Asociácie súkromných škôl Slovenska a Stredoeurópskej asociácie MEOPS ako prezidentka. Všetkých týchto aktivít som sa v súčasnosti vzdala.
Mojou prioritou bolo robiť prácu tak, aby bola prínosom pre iných a mne pritom prinášala uspokojenie a šťastie. Známa životná pravda hovorí: „nedostanete to, čo chcete, ale čo si zaslúžite.“
Aká je práca štátnej tajomníčky ? Čo všetko obnáša ?
„V prvom rade je to práca veľmi zodpovedná, náročná a rôznorodá. V tejto funkcii pôsobím tretí mesiac a denne sa stretávam s novými úlohami, zoznamujem sa s novou agendou. Keď nastupuje nová vláda, má 100 dní, aby sa jednotliví členovia daných rezortov zoznámili s problematikou. Tým, že som nastúpila do „rozbehnutého vlaku“, tak som nemala ani jeden deň. Okamžite som začala plniť úlohy, ktoré mi funkcia priniesla. Pod gesciu som dostala vedu, výskum, deti, mládež, oblasť celoživotného vzdelávania. A tým, že som vyšla z regionálneho školstva, snažím sa riešiť aj otázky dotýkajúce sa tejto problematiky. Mala som to šťastie, že som na našom ministerstve stretla veľmi múdrych a zodpovedných ľudí, s ktorými môžem o problémoch diskutovať. Až mi je niekedy ľúto, že verejnosť málo pozná prácu týchto ľudí a skôr ich vníma negatívne. Možno by len stačilo, aby naši politici v sebe potlačili svoj egoizmus a niekedy prehlásili, že za materiálom, ktorý predkladajú, stojí tím štátnych úradníkov. Určite by si zaslúžili aj verejné poďakovanie. Žiaľ, s takýmto prístupom som sa ešte nestretla. V snahe ohúriť svojich voličov jednotliví politici veľmi radi používajú slovo „ja“ a „môj“.
Nájdete si popri tejto náročnej práci čas na svoje koníčky, záľuby, rodinu ?
Musím priznať, že veľa času venujem štúdiu. Inak by som nedokázala držať „krok“ s požiadavkami, ktoré sú na mňa kladené. Takže mojím koníčkom je získavanie nových informácií a poznatkov. Záľubou je futbal. Nehrám ho však. Som len veľkou „fanynkou“.
Samozrejme, že sa popri všetkých pracovných povinnostiach snažím starať aj o svoju rodinu. A vracia sa mi to tým, že rodina sa stará o mňa. Bez podpory môjho manžela, mojich detí by som bola totálne nepoužiteľná. Nabíjajú ma energiou, posmeľujú ma a veria mi.
A ešte mám pri sebe jedného úžasného človeka. Moju 80- ročnú svokru – mamičku. Pretože je táto žena veľmi nábožná, vyznačujúca sa zhodou medzi slovami a činmi, snažím sa svoje skutky a zmýšľanie s ňou konfrontovať, priblížiť sa k jej dobrote. Musím však na sebe ešte veľa pracovať. Veď ako inak sa vyrovnať človeku, ktorý ráno vstáva s otázkou „čo dobré by som dnes vykonala?“
- lak-
