Fašiangy patria k najveselším obdobiam roka. Začínajú Tromi kráľmi, končia Popolcovou (škaredou) stredou. Počas fašiangov na Záhorí pracuje len ten, kto musí. Fašiangy sú časom hojného jedenia, pitia a holdovania. V tomto období sa v mnohých obciach a mestách konajú reprezentačné a maškarné plesy, karnevaly a veselice. Nechýbajú ani neodmysliteľné domáce zakáľačky. Veď aký by to bol fašiang, keby na stoloch v rodinách chýbali fašiangové koláče, šišky alebo koblihy, božie milosti, trdelníky a ďalšie vzácne koláče. Nechýbajú ani domáce klobásy, dobre vyúdená slaninka, no popredné miesto tu má i dobre vypálená slivovička, či dobré vínko.
Pod Roštúnom býva veselo
V Sološnici, rázovitej obci pod Roštúnom, býva veselo. O fašiangové zvyky a ich priebeh sa veľmi dobre stará 10 – 15-členná skupina členov dobrovoľného hasičského zboru, ktorá sa už niekoľko rokov sa podieľa na rozvoji kultúry.
Že majú fašiangy dobrú úroveň, o tom nemožno pochybovať. Z roka na rok dostávajú inú podobu. Maškarné postavy sa menia a aj počet účinkujúcich je z roka na rok vyšší. Žezlo, pravda, držia tí najstarší aktéri, ktorí sa už vyše 15 rokov venujú udržiavaniu tradícií v obci.
Už v sobotu, štyri dni pred Popolcovou stredou, prechádza obcou maškarný sprievod, pričom na saniach alebo koči vezú basu. Zapriahnuté krásne koníky obcou vedie ich majiteľ Laci Špoták v maškarnom prestrojení za gazdu. Celý sprievod masiek hudobne sprevádzajú na harmonike Vlado Suchánek a na bubon Ľudovít Dinuš.
Maškarný sprievod sa zastaví pri každom dome. Muzikanti zahrajú ľudovú pesničku, maškary popritom vykrútia dievčatá i staršie ženy do sýtosti a pozvú ich na fašiangovú zábavu, na pochovávanie basy. Táto zábava sa koná v posledný deň fašiangov, teda v utorok pred Popolcovou stredou.
Maškarný sprievod má aj svojho pokladníka, ktorý pri volaní na fašiangovú zábavu inkasuje za rozdávané pozvánky. S tou sa môžu preukázať pri vstupe na tanečnú zábavu, pretože slúži ako vstupenka. Do tanca i na počúvanie na tejto zábave už veľa rokov vyhráva hudobná skupina Klasik zo Studienky pod vedením kapelníka Jozefa Kratochvílu.
Kultúrny dom v Sološnici je v posledný fašiangovú deň zaplnený do posledného miesta. Veď, kto by sa nezúčastnil na pochovávaní basy a nešiel sa dobre vytancovať. Do Veľkej noci je pôst a tancovačky sa nekonajú.
Smútočného obradu pochovávaniu basy sa zúčastňujú mladí i starší občania. Začína sa spravidla pár minút pred polnocou.
Fašiangy na Búroch v plnej paráde
Fašiangy na Búroch majú osobitý slávnostný ráz a zvykom venujú mimoriadnu prípravu. Už dva – tri týždne pred Popolcovou stredou sa v Borskom Mikuláši zídu mládenci, aby pod vedením richtára vybrali spomedzi seba 10 – 12 šabliarov na fašiangové chodenie a tance. Mládenci si zvolia „pokladníka“, dvoch slaninárov a mládenca, ktorý chodí pred hlavnou skupinou. Po rozdelení úloh nastane doba nácviku tanca „šable“, príprava oblečenia a rekvizít.
Šabliari začínajú chodiť vo fašiangový deň – pondelok už v skorých ranných hodinách. Mikulášski idú do Petra a naopak. Večer si každá skupina drží zábavu vo svojej obci. S hlavnou skupinou chodia „slaninkári“, oblečení za mäsiarov so zafarbenými tvárami. Tí majú právo hocičo potiahnuť, vyvádzať šibalstvá, odstraňovať nepovolaných. Gazdiná ani nezbadá, že jej chýba kus slaniny či klobásy – už sú na ich vidličke, šiška na nožíku či smotana v žalúdku...
Pred šabliarmi ide „pýtač“ oblečený do vojenských šiat s vytesanou šabľou. V každej domácnosti sa spytuje, či chcú šable alebo tanec. Želanie domácich oznámi richtárovi a ten dá pokyn. Keď sa z fašiangujúcich niekto nejako previní, richtár ho feruľou (z dreva vytesanou lopatkou – žezlom) vypláca po chrbte, kým nezakričí: Ďakujem! Podobne vyplácajú i ostatných chlapcov či mládencov, ktorí sa nezapájajú do tanca a len tak postávajú po dedine.
Keď šabliari obídu celú dedinu, večer sa začne zábava. Prichádza sem každý, kto len môže, lebo tu sa tancuje, aby konope narástlo vysoké. Pri tradičnom tanci „adamica“ musia ženy do pokladnice platiť.
Okolo polnoci začnú vystrájať ženáči. Na rozchod si obyčajne dávajú popolec, natierajú si tváre navzájom popolom. Oficiálny rozchod je však o polnoci, keď pochovávajú basu. Vyvalia ju, naposledy vrznú slákom po strunách, plačú a vystrájajú ako na pohrebe, že sa až do Veľkej noci neozve. Počas posledných fašiangových dní pracuje len ten, kto naozaj musí, lebo fašiangy bývajú raz do roka a na Búroch ich odbavujú s veľkou parádou.
Už sa fašank kráci, už sa nenavráci
Už od skorých raných hodín sa v uliciach najmladšieho mesta na Záhorí, v Šaštíne – Strážach, v posledných dňoch fašiangu (v pondelok – utorok, v našom prípade 27. a 28. februára t. r.) ozývajú slová tejto piesne. Spieva ju skupina Turkov v čele so svojím kapitánom. Text piesne pokračuje: „...Už sa fašank kráci, už sa nenavrácí, ej už ty devky plačú, že sa nevyskáču“.
Pred sprievodom Turkov idú maškary, ktoré udávajú miesto, kde sa majú Turci zastaviť a zatancovať turecký tanec. Začína slovami: „...A, ket Jožka Šubrík žil, ten do šenku rád chodziu, a ket došeu do šenku namlúvil si šenkérku. Šenkerečko má miá, nalej mi holbu vína, šak ja ti ju zapuacím, až sa z vojny navrácim...“
Skupinu Turkov sprevádzajú miestni hudobníci. Niekedy Jožka Salaja, či Zuzka Nováková, no minulý rok Juro Polák.
Sprievod Turkov s maškarami prechádza všetkými ulicami mesta. Navštívi každý dom, každú rodinu a tancujú turecký tanec. V rodinách, v ktorých majú slobodné dievčatá, tieto dobre vyzvŕtajú a pozvú na fašiangovú zábavu. V predposledný deň fašiangu, v pondelok, chodia za Turkov mládenci, v utorok ženáči, či starí mládenci. Fašiangové zábavy majú každá skupina samostatne. No na utorňajšej fašiangovej zábave sa pochováva basa.
Šaštínskych Turkov už v minulých rokoch sprevádzali skúsení hudobníci, ku ktorým nesporne patril strýc Anton Hrica. Ten Turkov sprevádzal vyše 50 rokov. Treba spomenúť i ďalších hudobníkov: Štefana Olšáka, Alexandra Rafasedera alebo Pavla Kormana. Na husliach Turkom vyhrávali strýc Štefan Polák a Ľudovít Halás. Pravda, už nie sú medzi nami. Stali sa legendou pre nás. Ich hudobné nástroje vedeli rozveseliť každého.
V čele sprievodu Turkov stál kapitán. Po dlhé roky stál v čele Turkov Jozef Pobjecký, z ďalších kapitánov možno spomenúť Jána Mozolíča, Rudolfa Bartoša, Rudolfa Suchánka (staršieho i mladšieho), Antona Vrtalu a mnohých iných.
Veľmi známou maškarnou postavou bol Ferdinand Baďura, prezývaný Plachta. Vyše 40 rokov sprevádzal šaštínskych Turkov, no každým rokom svoje maškarné postavy obmieňal. Raz bol mušketierom, inokedy rytierom, barónom, námorníkom alebo kominárom. Z ďalších maškarných postáv možno spomenúť bratov Fránerovcov, Vrtalovcov, Ladislava Šedivého, Gustava Mešťánka, Štefana Drusana, zv. Pištu, Viktora Poláka, bratov Mihálikovcov, Jana Hájka a mnohých ďalších. Zo žijúcich maškarných postáv treba spomenúť pána Štefana Vrtalu, ktorý v tomto roku oslávi svoje životné jubileum – 80. narodeniny a o nejaký rok mladšieho Štefana Drusana.
V posledných piatich rokoch sa v meste Šaštín – Stráže objavila i ženská maškarná postava – Rózka Slováková. Po prvýkrát bola oblečená za cigánku, o rok neskôr za bosorku. Pred tromi rokmi sa predstavila v kostýme ako Usama Bin Ládin. Predminulý rok ako malé bábätko, no v minulom roku ako žalárnička. V akej maske sa objaví v tomto roku? To veru nik nevie. Možno nás prekvapí a zaujme popredné miesto medzi maškarnými postavami. Za maškarnú postavu sa oblieka veľmi rada. Robí to vraj s láskou, aby tradícia fašiangov nezanikla a fašiangy boli z roka na rok veselšie.
Po prvýkrát sa najmladší Turci z radov škôlkarov objavili v roku 1996 zásluhou učiteliek materskej školy a rodičov detí zo Šaštína. Najmladší Turci vo fašiangových dňoch navštívia školy, mnohé podniky a inštitúcie. No turecký tanec zatancujú aj obyvateľom Domu dôchodcov, kde sú milo prijatí a odmenení. V posledný deň fašiangu v utorok spoločne s dospelými Turkmi pred obchodným domom na námestí Slobody v Šaštíne – Strážach zatancujú turecký tanec. Potom odídu do kultúrneho domu, kde na maškarnom karnevale vystúpia so svojím bohatým programom. Aj tu poslednýkrát zatancujú turecký tanec a spoločne pokračujú v dobrej zábave. Toto vystúpenie navštívia nielen žiaci tunajších škôl, ale aj dospelí občania.
Najmladší Turci sú nielen dobre známi v Šaštíne, či v Senici, ale aj v Slovenských liečebných kúpeľoch v Smrdákoch, kde tiež už viackrát vystupovali pred zahraničnými kúpeľnými hosťami. Vždy zožali obrovský úspech, boli odmenení sladkosťami a peniazmi, ktoré použijú na rozvoj ďalších činností v materskej škole, nákup hračiek a pomôcok.
Aj v Čároch začali chodiť Turci
Občania Čárov mohli zhliadnuť v uliciach svojej obce skupinu Turkov s maškarami poprvýkrát v roku 1998. Stalo sa tak zásluhou učiteľov základnej školy, ktorí zo svojich žiakov pripravili skupinu Turkov a naučili ich turecký tanec. Pre mnohých občanov to bolo veľkým prekvapením. Dnes sú už títo žiaci mládencami. Sú súčasťou fašiangových zvykov v obci. Objavili sa i tohto roku, čím prispeli do vienka fašiangových zvykov na Záhorí.
Fašiangové zvyky ožili aj v Gbeloch
Gbelania mali dlhú prestávku v poriadaní fašiangových zvykov. „V minulých rokoch sa oslavovali s plnou parádou,“ povedal nám starší fašangár pán Jozef Kovalovský. V minulosti vystupoval či už v postave Turka alebo maškarnej postavy. Svojím šarmom vedel zabaviť mnohých občanov mesta Gbely.
V posledných štyroch či piatich rokoch, kedy fašiangové zvyky opäť dostali svoju šancu, fašiangové zvyky v Gbeloch ožili. V uliciach mesta sa objavili Turci s maškarnými postavami v sprievode s miestnymi muzikantmi.
Mestské kultúrne stredisko v Gbeloch v roku 2004 nakoniec usporiadalo i fašiangovú zábavu s pochovávaním basy. Stalo sa tak v posledný deň fašiangu. Uskutočnilo sa v reštaurácii DELTA, ktoré práskalo vo švíkoch. Bolo zaplnené do posledného miesta. Mnohí sa na toto podujatie ani nedostali.
Minuloročné oslavy už usporiadali v Kultúrnom dome. Fašiangový sprievod mestom zožal obrovský úspech. Aj pochovávanie basy v kultúrnom dome zanechalo trvalú odozvu a dobré spomienky. Vo fašiangových zvykoch budú pokračovať každý rok.
Bratov Slovákovcov zo Štefanova
preslávilo pochovávanie basy
Bratia Ferdinand a Ladislav Slovákovci zo Štefanova boli známymi „pochovávačmi“ basy nielen vo svojej rodnej obci, ale i mimo nej. Slovákovcov poznajú v Koválove, Čároch, v Šajdíkových Humencoch, Borskom Mikuláši, či v Hradišti pod Vrátnom. Tomuto smútočnému obradu venovali patričnú pozornosť i dôstojnosť. K smútočnému obradu mali vypracovaný i svoj scenár.
V začiatkoch účinkovania im všestranne pomáhal hudobník zo Štefanova pán František Zemánek. Smútočný sprievod mal svojich účinkujúcich. Nechýbal v ňom kňaz a miništranti, kostolník a rechtor, hrobár a ženy – plačky. Tie pri obrade oplakávali pochovávanie basy, pretože fašiang sa skončil a s ním všetky zábavy. Slovákovci však pochovávanie basy odovzdali mladším. Podujatie v Štefanove má dobrú úroveň.
Tak, ako aj v iných obciach na Záhorí, aj v Štefanove chodia Turci s maškarami. Tento maškarný sprievod doprevádzajú hudobníci. Najpestrejšie masky – herivašci prejdú celú obec. Zastavia sa pri každom dome a kde majú slobodné dievča, toto poriadne povyzvŕtajú.
Fašiangové tradície však žijú aj v ďalších obciach nášho regiónu. V ich uliciach sa objavujú rôzne maškarné postavy – cigánky, strigy, žobráčky, nevesty i ľahké ženy. V Lábe spomínajú na žandára, v Brodskom koňa i medveďa, v Lakšárskej Novej Vsi koňa i kominára, vo Veľkých Levároch zasa medveďa i cigáňa.
Fašiangové zvyky na Záhorí, ale aj mimo nášho regiónu, sa stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry vôbec. Škoda, že v niektorých obciach zanikli. Začali, ale hneď v zárodku prestali. Možno k ich pretrvaniu stačilo len málo. Napríklad v Smolinskom začali chodiť Turci, no keďže nemal ich kto sprevádzať, zanikli.
Pamätníkov na maškary bohaté sprievody žije na Záhorí veľa a možno majú chuť predať tento kus dedičstva predkov mladej generácii. Možno ich treba len naštartovať, dať priestor na sebarealizáciu. Fašiangy na Záhorí sú takpovediac štátnym sviatkom. Tak prečo ich neoslavovať v každom meste či obci?!
Stárek aj mládek
V Kopčanoch chodí každoročne po dedine krojovaná skupina mládencov s hudobným sprievodom. V čele ide stárek, no majú aj mládka. Pri každom dome stárek pozve do tanca najstaršiu ženu – gazdinú, mládek zase najmladšiu alebo slobodnú dievčinu. Nesmú sa však pomýliť, lebo inak sú potrestaní feruľou. So ženami tancujú pred domom. Keď ich do sýtosti vyzvŕtajú, nakoniec ich pozvú na fašiangovú zábavu.
Basu v Kopčanoch nepochovávajú, rozídu sa domov po poslednom tanci pred polnocou. Krojovaná skupina mládencov v Kopčanoch so svojim sprievodom začína už od soboty. Organizátorom fašiangových zvykov v Kopčanoch je Telovýchovná jednota.
Maškary v Uníne
V Uníne fašiangy začínajú hasičským maškarným karnevalom. Koná sa pravidelne už v sobotu. No v uliciach Unína sa už od soboty objavujú rôzne maškarné zvieracie postavy. V minulých rokoch to bol slon, či ťava. Maškarné zvieracie postavy sprevádzajú mládenci oblečení v červených košeliach a bielych konopných nohaviciach. So zvieraťom navštívia každý dom, ponúknu spoluobčanov dobrým vínkom, či dobrou slivovicou a pritom pozvú ich na fašiangovú zábavu, ktorá sa koná v sobotu a je spojená s pochovávaním basy.
