Život sa k Simone nezachoval práve najvľúdnejšie. Hneď na začiatku ju hodil do búrlivých vĺn rodičovskej starostlivosti - ak možno niečo také povedať o spojení alkoholika a pasívnej, večne uplakanej ženy. Matka nedokončila ani základnú školu a sotva vyšla zo siedmej triedy, upratovala buď v kanceláriách alebo po večne opitom mužovi. O jedinú dcéru sa starala len v materiálnej rovine. Dievča bolo síce oblečené a najedené, ale mamu ani najmenej nezaujímalo, či vie aj čítať a písať.
Simona chodievala niekedy s mamou upratovať a v kanceláriách vídavala pekne oblečené panie pri písacích stoloch, odmetané a dôležité. Bol to iný svet. Rozhodla sa preniknúť do neho, dostať sa z otrasného domova. Snažila sa čo najlepšie učiť a jej úsilie bolo odmenené prijatím na Obchodnú akadémiu. S vynaložením všetkých síl vyštudovala a maturitné vysvedčenie ju - aspoň na papieri - oprávňovalo stať sa rovnakou vládkyňou počítača a pečiatky ako dámy z jej detstva.
Realita bola iná. O mladé, hoci celkom atraktívne, dievča sa zamestnávatelia nebili. Bez praxe a skúseností narážala len na strohé: „Ozveme sa vám, keď budeme potrebovať prijať niekoho na výpomoc.“ Raz - dva pochopila, že to bude na svätého Dyndy.
Senický Úrad práce jej trochu pomohol. Zaradili ju do absolventskej praxe. Práca síce nič extra a odmena úplne katastrofálna, ale nadobudla pracovné návyky a zistila, ako to v skutočnom zamestnaní chodí. Na rozdiel od jej podobne postihnutých spolužiačok ju však nemal kto podporovať a živorenie zo sociálnych dávok bolo to posledné, čo by ju lákalo. Niežeby mala o živote prehnané predstavy, z tých ju vyliečilo už detstvo, no túžila po nejakom vlastnom kútiku v podnájme, modernom oblečení a z času na čas nejakej dovolenke. Jej priateľky len krútili hlavou a považovali ju za hlupaňu. Nepokryte naznačovali, že ak sa chce mať lepšie, musí sa chytiť správneho muža a nechať to na neho. Simona, poučená z maminho osudu, považovala takéto riešenie asi za rovnako reálne ako perspektívu, že vyhrá najvyššiu cenu v Milionárovi. Túžila sa zamestnať a postarať sa o seba sama.
Prijali ju do novootvoreného supermarketu, ale sotva začala pracovať, dostala chrípku. Bála sa využiť pracovnú neschopnosť, chodila do práce s horúčkou a choroba ju sklátila napokon na niekoľko týždňov, ktoré sčasti strávila v nemocnici. Po vyliečení jej vedenie obchodu oznámilo, že s ňou ďalej nerátajú. Čakal ju návrat na úrad práce. Tam jej jedno dievča čakajúce pri dverách susednej referentky podalo pásik papiera s telefónnym číslom. Kontakt na súkromnú sprostredkovateľňu práce. Údajne veľmi úspešnú, ponúkajúcu prácu v Európskej únii.
Simona sa spojila s mladou pracovníčkou centra, ktorá jej hneď ponúkla džob v Rakúsku prípadne na Cypre. Sprostredkovanie nebolo lacné, padli naň Simonine úspory, ale predstava slušného zárobku to vyvážila. Veď sa znovu pozbieram, povedala si a prejavila záujem o miesto čašníčky a prevádzkarky vo viedenskom podniku. Vďaka absolventskej praxi už mala s podobnou prácou skúsenosti a nemčinu si zdokonaľovala, ako sa dalo.
Vycestovala. Na určenej adrese v akejsi náhrade pracovnej zmluvy (originál vraj dostane až na mieste) ju však nečakal čašnícky úbor ani kancelária správkyne. Turecký majiteľ potreboval dievčence, ktoré na začiatku večera roztancujú v úspornom odeve diskotéku a len čo sa zábava rozbehne, budú k dispozícii hosťom. Ako, dá sa ľahko domyslieť.
Vydržala to niekoľko týždňov. Niektoré zážitky boli celkom príjemné, na iné nezabudne do konca života. Žiadne peniaze za to nestáli. Majiteľ ju nezdržiaval, asi mu bolo jasné, že podobný materiál mu bude prúdiť nepretržite a nemá zmysel robiť vedu z jednej výpovede. Simona sa vrátila do rodného mesta. Pár eúr, ktoré si na „diskotéke“ zarobila, jej sotva stačilo prekonať prvé dni po návrate. Náručie jej otvoril opäť úrad práce. Inzerátov a rôznych ponúk práce sa už bojí ako čert svätenej vody. Ako sama hovorí, najradšej by ani nežila. Ibaže musí, takmer nevládni rodičia ju potrebujú. Deň po dni ubiehajú a Simona hľadá prácu. Nečaká veľa, ale málokomu je už schopná veriť. Andrea Engelová
