Článok pokračuje pod video reklamou
Ján Sňada vyrastal v rodine poľovníka a ako v prípade jeho otca, ani v tom jeho nepadlo jablko ďaleko od stromu. „Poľovníkom bol aj starý otec, s ktorým som ako prvých začal chodievať na poľovačky. Otec to ako poľovník z nás dotiahol najďalej. Dlhé roky robil hospodára poľovného združenia a neskôr pracoval aj v Prahe na Ústrednom výbore poľovníckeho zväzu.
Vtedy,v šesťdesiatych rokoch, boli poľovačky poľovačkami. Dnes sa to nedá porovnať. V Letničí boli traja poľovníci a v päťsto hektárovom revíre pre nich nebol problém počas poľovačky streliť okolo dvadsať zajacov. A to nerátam bažanty a dokonca aj jarabice.“
Hoci sa Ján Sňada s poľovníkmi po chotári túlal už od dvanástich rokov, poľovnícke skúšky zložil až po vojenčine v roku 1969. „V sedemdesiatych rokoch sa poľovníci z Letničia spojili do jedného združenia s poľovníkmi z Petrovej Vsi a spoločne obhospodarovali revír o výmere 1800 hektárov. V tých časoch to boli pre poľovníctvo zlaté roky. Okrem tradičnej poľovačky sme aj odchytávali živé zajace a dokonca sme robili aj ukážkový odchyt bažantov pre poľovníkov z celého Západoslovenského kraja. Vtedajší veľký revír sa zverou len tak hemžil. Na dva záťahy sme do siete natlačili okolo 450 bažantov.“
Líška postrachom
poľovníkov
Začiatkom 90-tych rokov sa poľovníci z Letničia opäť osamostatnili. Z počiatočného počtu desiatich členov má dnes združenie iba šesť poľovníkov, no o 530 hektárový revír sa starajú iba traja. „Poľnohospodárskou činnosťou a zásahmi do krajiny z revíru zajac úplne vymizol a nastali roky, keď poľovníci nemali do čoho streliť. Síce máme hodne srnčej zveri, ale jej odstrel je limitovaný. Aj preto ich záujem o prácu v združení ochabol a na všednú prácu a starosti sme ostali s Jánom Jurčom a Jozefom Kráľom sami.
Dnes, keď chceme na bažanty poľovať, musíme si ich sami vychovať. V minulom roku sme na družstevnom pozemku spravili akúsi prírodnú bažantnicu, kde sme vypustili šesťtýždňové bažanty. Celý rok sme sa o ne starali, prikrmovali a strážili pred vandalmi či škodnou zverou. Keď sme si konečne mohli na ne zapoľovať, prišli opatrenia ohľadom vtáčej chrípky a 30 percent z chovu nám za ten čas pokántrili líšky. Boli sme však jediným poľovným združením v skalickom okrese, ktoré minulý rok na bažanty poľovalo. V ostatných revíroch bažanty pozabíjali líšky.“
Podľa Jána Sňadu sa na úbytku zveri v priebehu troch desaťročí podpísali dva výrazné faktory. Prvým bola postupná likvidácia prírodných útočísk vyklčovaním sadov a vinohradov a rozoraním medzí či súkromných záhumienkov. „Pestovaním pšenice, kukurice či slnečnice na veľkých plochách sme líškam či dravcom uľahčili lov. Keď sa bažant dostane do takéhoto porastu a nemá sa kde skryť, je ľahkou korisťou.“
Druhým bola celoplošná vakcinácia líšok proti chorobám, najmä besnote. „Od roku 1980 sa vďaka vakcinácii počet líšok zvýšil o 300 percent a keďže líšky okrem poľovníka nemajú prirodzeného nepriateľa, rozmnožili sa. Odborníci hovoria, že na sto hektárov by mala byť jedna líška v revíri. Ak ich je viac, tak zver nemá veľké šance na prežitie a zvyšovanie populácie. Náš revír má niečo cez 500 hektárov, ale líšok okolo osemnásť kusov. Ďalších šesťdesiat ich je v blízkom okolí. Čo mám informácie, tak napríklad v Závode alebo Malých Levároch poľovníci za rok odstrelia okolo 80 líšok.“
Líšky sú veľké
maškrtnice
Líšky pri hľadaní potravy dokážu prejsť aj niekoľko kilometrov a sťahujú sa tam, kde je pre ne dostatok potravy. Preto ju človek nikdy nevyhubí.
Líška je zároveň aj najhorším pytliakom, pretože naraz zabije viac zveri, než dokáže skonzumovať. Lov na ňu je často jedinou príležitosťou pre poľovníka použiť pušku ako zbraň.
„Ak poľovník nemá špeciálne vycvičeného psa na norovanie líšok, neostáva mu nič iné, ako si na líšku počkať v posede. Odstrel na návnadu je osvedčeným spôsobom, pričom sa využíva slabosť líšky na rybu. Najčastejšie sa pri tomto love používa údená ryba a hovädzia krv.
V zimných mesiacoch, keď sa líšky kaňkujú (pária sa), sledujú samci samice aj niekoľko kilometrov. Pri tomto sledovaní často natrafia na stopu návnady, s ktorou poľovník pochodí v tých častiach revíru, kde sú líščie nory. Občas túto stopu prekryje aj krvou, aby líška mala pocit, že korisť je ranená. Ide po stope, až dojde pod posed, kde ju poľovník môže streliť.“
Wenda je dobrým
pomocníkom
V revíri PZ Letničie majú líšky okrem človeka ešte jedného úhlavného nepriateľa. Je ním hrubosrstá jazvečíčka Wenda Bačov potok, ktorú Ján Sňada ako šteňa kúpil od p. Macka z Búrov. „Hoci je vycvičená a má absolvované brlohárske skúšky, v prírodnej nore som ju po prvý raz vyskúšal 22. januára tohto roka. V ten deň mi zavolal kamarát Jaro Kríž, že jeho pes jagterier je už asi štyridsať minút v líščej nore a nechce z nej vyliezť. Že tam určite bude líška.
Po našom príchode k nore konečne kamarátov jagterier vyšiel z nory a prišiel čas mojej Wendy. Na moje sklamanie sa však po piatich minútach z nory vrátila sama. Nezúfal som však a Wendu do nory poslal opäť. Asi po piatich minútach z nory vybehla líška. Nemala šancu na únik. Oveľa viac ako presný zásah ma potešilo, že sa Wende podarilo líšku vyduriť. Bola to totiž jej prvá líška.
Posmelení týmto úspechom sme sa vybrali norovať líšky aj o týždeň. Zašli sme do časti revíru zvanej Drínovec. Pri jednej z nôr som si na snehu okolo nej všimol čerstvý prach. Najskôr som si myslel, že bude prázdna. Ale aj tak som Wendulu pustil dovnútra. Hneď, ako tam vbehla, začala štekať a strhla sa bitka. Vedel som, že je v nej líška. Wendula nakrátko vybehla z nory, aby sa nadýchala a vbehla päť do nory. Onedlho z nej vybehla líška. Hoci mi okolitý terén nebol naklonený, líška mi neunikla a svoj život ukončila na tridsať krokov od nory.
Wendula však opäť vbehla do nory. Prebil som pušku a čakal, čo bude ďalej. Každý poľovník vie, že v tomto období sa líšky pária. Dúfal som, že tam bude ešte jedna. Čakanie sa mi oplatilo. Onedlho vybehla aj druhá líška. Ani tá nemala šancu.
Mal som veľkú radosť, no Wendula mala asi ešte väčšiu. Chovám ešte šesťmesačnú fenku trpasličieho jazvečíka a dúfam, že aj ona bude raz taká dobrá v norovaní.“
Okrem zimného dokrmovania zveri sa Ján Sňada s Jánom Jurčom snažia naprávať aj krivdy, ktoré na okolitej krajine spáchala éra kolektivizácie. Najviac ho však mrzí, že aj v súčasnosti sa ľudia k prírode stavajú macošsky. „Keď Nafta Gbely prestala v našom revíri využívať vrtné veže, v minulom roku sa zničili aj posledné divoko rastúce porasty okolo nich. Najviac ma trápi, že už vzhľad krajiny nikto nevráti do pôvodného stavu. Svojpomocne sme aspoň pred dvanástimi rokmi vďaka dotácie vysadili pri cestách stromy. No na to, aby sme dokázali viac, nám nechýbajú dreviny, ale hlavne pochopenie úradov či vlastníkov pozemkov.“
Poľovníci z Letničia chcú po úspešnom roku pokračovať aj v polodivokom chove bažantov a na ozdravenie krvi zajacov zakúpiť zo desať zajacov z regiónu Južného Slovenska. „Taktiež musíme vybudovať nové posedy na odstrel škodnej a nové kŕmidlá pre zver. Tohtoročná zima nás riadne preverila, či sme schopní pomôcť zveri, ktorá si len ťažko dokáže sama nájsť potravu. Túto zimu sme minuli päťnásobok krmiva čo po iné roky. Musím však aj touto cestou poďakovať PD Petrova Ves, ktoré nám veľmi v tejto činnosti pomáha nielen krmivom, ale aj mechanizmami.“
Pomoc pri kŕmení či iných prácach pomáhali aj ostatní členovia združenia. Ako nám Ján Sňada prezradil, odpracované hodiny v rámci minuloročných brigád sa v súčasnosti sčítajú a vyhodnotia. Tí najusilovnejší dostanú za odmenu povolenku na odstrel srnca. „Ja som si už svoje za tie roky odstrieľal a radšej túto možnosť prenechám iným. Až keď sa im odstrel nedarí, prichádza rad na mňa,“ dodáva Ján Sňada, ktorý sa radšej venuje chovu a výcviku poľovných psov.
„Nechcem, aby niekto vo mne videl chladnokrvného zabijaka. Odstrel líšok je veľmi dôležitou úlohou poľovníkov. Ak nebudeme znižovať ich stavy, nemôžeme čakať, že sa v našich revíroch zvýši populácia pernatej či inej divokej zveri. Jedna líška má aj osem mláďat. Tie chcú tiež žrať a pre toľko hladných krkov ako potrava len myši a hraboše nestačia.“
Gabo Kopúnek
