Ako vnímajú zhoršovanie situácie v školstve mladí ľudia, ktorí len pred niekoľkými mesiacmi začali učiť? Kým netušili, čo ich v praxi čaká, maľovali si budúcnosť naružovo. Uplynul polrok, ostré hrany sa postupne obrúsili, nastalo obdobie ponárania sa do problematiky. Skrátka – absolventi sa stávajú plnoprávnymi členmi učiteľských zborov v dobrom aj v zlom. A čo z toho?
Katka
Počas dvadsiatich štyroch rokov svojho života vystriedala niekoľko predstáv o budúcom povolaní. Na gymnáziu bodovala medicína, ale reálne možnosti rodiny boli iné a napokon zostal len aký – taký kompromis v podobe štúdia biológie a chémie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Po promócii mala šťastie aspoň v tom, že dostala príležitosť zamestnať sa v mieste bydliska. V konečnom dôsledku to však za priveľké šťastie už nepovažuje. Veľká mestská škola na sídlisku je, zdá sa, sústo nad jej sily. Priveľa detí v triedach je logickým dôsledkom znižovania nákladov škôl a zlučovania menších tried do väčších. Vysvetľovať náročné učivo takmer štyridsiatim žiakom tak, aby mu porozumeli z výkladu, je sizyfovská práca.
Katka má navyše problém so zvládnutím pätnásťročných mládencov, ktorí častokrát viacej sledujú jej exteriér ako nové učivo. Rozhodla sa, že do konca školského roku vydrží a ak sa jej situácia nezmení, pohľadá si uplatnenie inde.
„Možno by ma bavilo učiť, keby boli iné podmienky. Viem, že nikde na svete učitelia nezarábajú milióny, ale zápasíme doslova o prežitie. Nemám prehnané nároky, ale raz nemám pomôcky, inokedy dosť priestoru realizovať svoju iniciatívu. Necítim ani podporu nadriadených, keď chcem riešiť disciplínu žiakov. Takže neviem...“
Milan
Sebavedomie mu rozhodne nechýba a zdá sa, že v učiteľskom povolaní sa už zorientoval. Aj jemu sa ušla škola v meste, ale ťažkú hlavu z preplnených tried si nerobí. Jeho technické zameranie a rázne vystupovanie mu pomáhajú aj v prístupe k problémovejším žiakom.
„Keď som vlani absolvoval, rozhodol som sa pre školstvo. Ani dnes si nemyslím, že to bol zlý krok. Baví ma učiť, horšie sú podľa mňa učebnice. Polovica žiakov má problém pochopiť vôbec zadanie. Nemám čas venovať sa každému individuálne, iba ak formou doučovania, ale na to nemám vôbec čas. A čo sa týka disciplíny...ja som taký Igor Hnízdo z Obecnej školy,“ zasmial sa.
Milan učí celkom rád a žiaci ho, zdá sa, berú. Je však rozhodnutý vzdať sa dráhy Komenského, ak sa v priebehu dvoch – troch rokov radikálne nezlepší postavenie učiteľa na Slovensku. Nielen finančné ohodnotenie, ale aj spoločenské uznanie.
„Ak svojim známym prezradím, že učím na základnej škole, všetci do jedného sa čudujú, ako to vydržím, či nemám iné možnosti. Mám, ale študoval som s vedomím, že sa budem venovať práve tomuto,“ povedal Milan na záver.
Vierka
Prvý rok praxe natvrdo prežíva ako príjemný sen. Dostala sa síce „len“ na dedinskú školu, ale považuje to za šťastie. Učí slovenčinu a angličtinu a v triede má iba sedemnásť žiakov.
„Učiť som chcela odjakživa, už ako dieťa som sa najradšej hrávala s mladšími súrodencami na školu. Túžila som po učiteľstve na prvom stupni, ale rodina ma presvedčila, že cudzí jazyk je lepší.“
Deti v škole jej starosti nerobia. Vierka si myslí, že hlavne preto, lebo na dedine ešte učiteľ niečo znamená. Ľudia sa vzájomne poznajú, vzdelanie a vplyv na deti sú vážené kritériá.
„Keby som tu mala problémy, odišla by som pracovať do zahraničia, hoci aj s ťažkým srdcom. Zatiaľ ich nepociťujem, skôr naopak. Sme malý, ale dobrý kolektív, pomáhajú mi všetci, na koho sa obrátim. Dobre sa spolupracuje aj s rodičmi, ak žiaci majú ťažkosti, dajú si poradiť.“
Vierka má jedine obavu z cestovania do práce. Z miesta bydliska do obce, kde učí, dochádza autobusom. V zime sa dochádza veľmi zle, hlavne v mrazoch. Šetrí si na auto, aby bola mobilnejšia.
„Plat je dosť slabý, ale zatiaľ to so skromnosťou zvládnem. Neskôr to hádam bude lepšie. Viem určite, že kvôli peniazom zo školstva neodídem.“
Vierka je spokojná. Predpokladá, že zlá situácia v štáte nepotrvá večne a aj náš učiteľ sa dočká uznania, aké mu patrí.
Andrea Engelová
