Magdaléna, ako si spomínate na svoje bezstarostné časy?
Narodila som sa 10. júna 1983 a ako si spomínam, v našej rodine vládla vždy pohoda. Mám ešte troch súrodencov, sestru a dvoch bratov - dvojčatá. Som najstaršia, preto som bola sem - tam zodpovedná aj za „lumpárne“ tých mladších. Rodičia však boli tolerantní, prepieklo sa mi všeličo.
Rodičia možno, ale ako to bolo so školou?
V prvom ročníku základnej školy som chodila do Borského Mikuláša, potom do Lakšárskej Novej Vsi. Patrila som medzi lepšie žiačky, len občas som dostala dvojku. Pamätám sa, že som školu reprezentovala v Hurbanovom pamätníku, recitovala som nejakú prózu o koze, ale za nič na svete si už nespomeniem, o čom to vlastne bolo, len to, že som sa dostala až do krajského kola. Slovenčina bola mojím obľúbeným predmetom, ale matematika ani trochu. Rovnako to bolo aj na senickom gymnáziu. Tam sa mi páčilo, až na to ranné vstávanie, aby som sa načas dostala do školy.
Stredná škola znamená častokrát prelom. Aj u vás?
Prelom? Ani nie. V našej triede patrili k svedomitejším a lepším žiakom chlapci. My dievčatá sme sedeli natlačené vzadu v rohu a dúfali, že si nás nebudú príliš všímať. Počas štúdia som sa prvýkrát zoznámila s modelingom. Kamarát hľadal novú tvár na obálku časopisu Zdravie a nahovoril mňa so sestrou, aby sme to skúsili. Prišla som - a vybrali si ma. Za prvé zarobené peniaze som si kúpila vytúžené sivé sako.
Z odrazového mostíka rovno do praxe?
Asi to tak bolo. Po maturite som začala študovať na vysokej škole biológiu a geografiu. Modelingu a súťažiam krásy som sa venovala aj tam, dostala som sa na Miss Universe. Potom som rok cestovala a pracovala pre rôzne agentúry. Pracovne som navštívila Japonsko, dva razy Kóreu, Grécko, Turecko a Taliansko. Samozrejme, bola to pre mňa veľká záťaž, keďže som okrem toho mala čo robiť so štúdiom. Biológia je jedna z najťažších kombinácií. Okrem toho som sa rozhodla aj pre masmediálnu komunikáciu a keď došlo na lámanie chleba, rozhodla som sa jednoznačne: modeling a masmédiá.
Vráťme sa k skúsenostiam modelky. Ako sa v tejto branži líši Orient od Európy?
Naozaj to boli skúsenosti, aké by som nevymenila za nič na svete. Japonci a Kórejci sú úplne iní ako my. Sú chorobne pracovití. Nevedia, čo je voľný čas, najradšej by pracovali 24 hodín denne. Opačným extrémom boli pre mňa Gréci. Aj tí sú úplne iní ako my, ale zase tým, že by najradšej nepracovali vôbec. Najsmiešnejšie bolo. že si nevedeli zapamätať moje meno a stále ma volali Magdaléna Sklenaříková...
Kde by ste chceli žiť, keby ste sa mohli slobodne rozhodnúť?
Na Slovensku. Ale chcela by som precestovať celý svet, aby som si to mohla porovnať.
A čo tak vaša slovenská súčasnosť? Ste s ňou spokojná?
Možno to niekoho prekvapí, ale áno. Pracujem v Bratislave ako asistentka riaditeľa istej spoločnosti, ale denne dochádzam do rodnej obce. Bývam v spoločnom dome s rodičmi a sestrou a yorkshirským teriérom Gučim. Vôbec nemám dôvod niečo meniť ani sa odsťahovať, hoci by hádam bolo pohodlnejšie bývať v Bratislave a ušetriť si namáhavé cestovanie. Chvalabohu, veľmi rada šoférujem, takže sa mi to nezdá také zlé.
Vyčarili vám už dopravné situácie nejaké vrásky na tvári?
Skôr policajtom. Mám šťastie, že sa mi už všeličo prepieklo. Pokuty rozhodne neplatím tak často, ako by som asi mala. Raz som prekročila rýchlosť a keď ma zastavila hliadka, uvedomila som si, že šoférujem vyzutá. Moje sandále sa veľmi komplikovane uväzovali, takže mi trvalo asi pätnásť minút, kým som sa vysúkala z auta a spýtala sa príslušníka, čo som vlastne urobila. Dopadlo to tak, že ostal celý ohúrený a poslal ma radšej preč. Znovu som sa komplikovane vyzula a odfrčala. Pred pár dňami som ale musela zaplatiť za zlé parkovanie v Bratislave. Vyzeralo to tam ako v akčnom filme - 20 policajtov, šesť odťahovacích áut, nekompromisné tváre.
Známa tvár z obrazovky predsa len prináša isté „pardony“. Ale ako sa tam vôbec dostala?
Mala som už istú prax zo súťaže Miss Universe. Do súčasnej súťaže ma prihlásil priateľ, ktorý mi veľmi drží palce. Šla som tam rovnako ako na iné, viac či menej významné podujatia - s pocitom, že to skrátka nejako dopadne. Som taký typ, ktorý si nerobí starosti vopred, ale keď je po všetkom. Až keď som si uvedomila, že ma vybrali a som finalistkou, roztriasli sa mi ruky. Sama neviem, či mi skúsenosť z podobnej súťaže pomôže alebo uškodí, ale tým sa teraz nezaoberám. Ako sa hovorí, nechám to na koňa, ten má väčšiu hlavu.
Budúcnosť však nepočká. Čo si od nej sľubujete?
Či už budem v Miss úspešná alebo nie, v modelingu plánujem ešte zotrvať aj naďalej. Rada by som dokončila školu a raz pôsobila v mediálnej sfére, možno ako hovorkyňa alebo moderátorka. A v dávnej budúcnosti rodinného života by to mali byť tri deti - dve dievčatká a jeden chlapček, ale to sú ešte svetelné roky...
Andrea Engelová
