Jozef Šimek z Borského Svätého Jura má 53 rokov, na ktoré nevyzerá. Medzi kolegami, neprofesionálnymi výtvarníkmi, sa pohybuje ako doma. Vidno, že svojou prácou si je istý. Ale - je to naozaj tak? V súťaži Výtvarná Senica 2005/2006 získal ocenenie v kategórii insitnej tvorby a celkom iste má dôvod na radosť z úspechu.
Výtvarníctvo a rezbárstvo oslovovali Jozefa od útlej mladosti. Ako sám hovorí, prejavilo sa asi dedičstvo predkov. Jozefova mama pochádza z okolia Strážnice na Morave, zo zalesnenej oblasti, kde chlapi tradične už od nepamäti trávili dlhé zimné večery vyrezávaním rôznych úžitkových a umeleckých predmetov z dreva.
Jozef sa dlho rozhodoval medzi zobrazením maľovaného sveta a drevenou plastikou. Zvíťazila láska k drevu. Prečo? „Dosť dlho som pracoval ako učiteľ technických predmetov v Bratislave, mám aj pedagogické minimum a certifikát majstra. Práca s mladými ľuďmi ma tešila, bol som pripravený, že pri nej ostanem po celý aktívny čas. Pracovali sme s rôznymi materiálmi a tak som aj zistil, čo mi je najbližšie. Teraz sa starám o nevládnych rodičov a mám už svoje roky, takže nepredpokladám, že by som sa vrátil k práci s mladými ľuďmi,“ vyznal sa Jozef Šimek po vyhodnotení regionálnej súťaže.
Rozhodne však nemá chuť hodiť flintu do žita. V tomto roku zaujal porotu svojou soškou nazvanou Traja muzikanti. Znázorňuje trojicu potulných komediantov, najvýraznejšou z nich je žena v šatke s veľkou mandolínou. Už na prvý pohľad je jasné, čo chcel autor vyjadriť v ich náruživých a zároveň pokorných tvárach. Je to chuť žiť a rozdávať radosť možno rovnako ako ich tvorca.
Osud sa s Jozefom nemaznal, napriek všetkému si však udržal vlastnú životnú filozofiu a nachádza šťastie v každodennom živote. Práve poézia všedného dňa ho inšpiruje a v budúcnosti by sa chcel preorientovať z insitného umenia na realistické. V súčasnej existencii ho umenie povzbudzuje, ale okrem neho mu silu dodáva aj včelárstvo. Priznáva, že práve pozorovanie včiel a práca s nimi je častokrát inšpiráciou aj povzbudením. AndreaEngelová