Na začiatku tlačovej besedy prečítal zranený muž vlastnou rukou napísané vyhlásenie, v ktorom vyjadril hlbokú ľútosť nad tým, že sa podarilo prežiť iba jemu. Triasli sa mu pritom ruky, na čo ho manželka povzbudzujúco chytila za koleno... Zároveň sa poďakoval všetkým, ktorí sa podieľali na jeho záchrane, či už v teréne alebo v košickej nemocnici. Následne odpovedal na otázky novinárov, ktorí sa ho pýtali na okolnosti tragédie i jeho pocity.
Martin Farkaš v sebe nezaprel vojaka. Hovoril jasne a stroho, bez zjavných emócií. Na otázky súvisiace s pádom lietadla z osobných dôvodov odmietol odpovedať. Nekomentoval ani, či sa svojich druhov pokúšal zachrániť, ale potvrdil, že po tragédii počul nejaké hlasy.
Muž mal na tvári početné pozošívané rany a odreniny, s ktorými kontrastovali jeho blankytné oči. Bolo z nich cítiť melanchóliu, aj keď vystupoval ako profesionálny vojak. Miestnosť opustil spolu so svojou manželkou, z ktorej vyžaroval pocit šťastia, že jej muž žije.
Novinári mali iba desať minút na otázky pre M. Farkaša. Každý z prítomných mu chcel položiť aspoň jednu, preto sa navzájom miešali. Prinášame vám len trošku upravený autentický záznam z tlačovej besedy:
Pán Farkaš, pamätáte si okolnosti nehody?
„Prepáčte, ohľadom priebehu letu a udalostí po nehode vám odpovedať nebudem z profesionálnych aj osobných dôvodov.“
Pamätáte si to?
„Pamätám si veľmi málo.“
Čo si myslíte, že vás zachránilo?
„Veľké šťastie.“
Veríte v Boha?
„Áno.“
Čo si pamätáte?
„Sedel som na sedadle a bol som pripútaný.“
V ktorej časti lietadla?
„V zadnej.“
Čo sa dialo po havárii?
„Prepáčte, na tieto otázky naozaj nemôžem odpovedať.“
Nemôžete odpovedať, pretože to máte zakázané, alebo preto, že si to nepamätáte?
„Neodpoviem vám na to z osobných dôvodov, je to pre mňa ešte veľmi čerstvé.“
Môžete nám povedať aspoň to, či sa na palube dialo pred nehodou niečo zvláštne?
„Nie, nedialo sa nič zvláštne, panovala tam veľmi dobrá nálada. Všetci sme sa bavili družne, tešili sme sa domov, na svoje rodiny.“
Údajne nastúpilo do lietadla viac vojakov, než bola jeho kapacita. Čo je na tom pravdy?
„Nemám o tom žiadnu informáciu. Sedeli sme všetci na miestach.“
Pamätáte si na situáciu, keď ste po havárii telefonovali manželke?
„Iba veľmi hmlisto, možno sú to viac dohady ako fakty.“
Otázka na manželku: Čo vám manžel vtedy povedal?
„Manžel ma volal o trištvrte na osem a povedal mi, že lietadlo sa zrútilo. Spojenie sa prerušilo, následne som volala ja jemu a dozvedela som sa, že sa naozaj zrútilo. Uverila som, že sú v lesoch niekde už asi na Slovensku, že chodia okolo lietadla... Takisto mi povedal, že je v poriadku, žiaľ, na ostatných som sa už nestihla opýtať. Hneď nato som zastavila auto pri ceste - bola som totižto na ceste do Trebišova, ako ostatné rodiny, ktoré si išli po svojich. Na najbližšom odpočívadle som obvolala záchranku, letisko, vojakov, všetkých, ktorí mi v tej chvíli napadli.“
Čo ste vtedy prežívali?
„Nebolo to jednoduché, snažila som sa dovolať. Rozhodla som sa pokračovať ďalej v ceste do Košíc, mám tu brata, ktorý mi pomohol. Prioritné bolo pre mňa zistiť, čo sa stalo. Overiť, či je to pravda a či je môj manžel v poriadku. Na základe toho telefonátu som vedela, že tu je istá nádej.“
Kedy ste prvýkrát videli manžela a v akom bol stave?
„Vtedy, keď už po operácii ležal na ARO. Bolo to v piatok nadránom asi o tretej.“
Čo bolo prvé, čo ste povedali manželke, keď ste sa stretli v nemocnici?
„Najprv som ju nespoznal, bolo to trošku humorné, potom sme sa zvítali.“
Vraj ste mali so sebou nejaký talizman od svojej manželky.
„Mal som od nej štvorlístok, už asi päť rokov som ho nosil v preukaze poistenca. Či to malo nejaký vplyv, o tom sa môžeme iba dohadovať.“
Ako sa teraz cítite?
„Fyzicky sa cítim už relatívne dobre.“
A duševne?
„Tiež relatívne dobre na to, čo sa stalo.“
Čo vás viedlo na misiu a ako vidíte svoju ďalšiu budúcnosť?
„Vidím ju ako finančiak na mechanizovanom prápore v Leviciach. Na misiu ma viedla hlavne možnosť kariérneho rastu, prípadne zarobenia si peňazí.“
Budete ešte niekedy zvažovať ďalšiu misiu?
„V súčasnosti je zákon postavený tak, že nerozhodujeme my, či ideme na misiu alebo nie, dostávame to rozkazom. Ale už sa určite na žiadne výberové konanie hlásiť nebudem.“
Sadnete si ešte niekedy do lietadla?
„To mi podľa mňa robiť problém nebude, pretože ak usúdi technik, že lietadlo je v poriadku a pilot s ním odletí, nevidím v tom žiaden problém.“
Teraz sa veľa diskutuje o bezpečnosti lietadiel AN-24. Zistilo sa, že z tisíc vyrobených kusov päťdesiat spadlo. Čo si myslíte o bezpečnosti týchto aeroplánov?
„O tom vám, bohužiaľ, veľa nepoviem, ja som ekonóm a nie technik.“
Máte pocit, že vám pomohla aj vaša viera?
„Určite som sa po prežití tej nehody pomodlil. Či to malo nejaký vplyv, si musí urobiť názor každý sám.“
Zmenila tragédia váš postoj k životu?
„Myslím, že nie.“
Pán Farkaš, chceli by ste niečo odkázať pozostalým?
„Že im veľmi držím palce a že s nimi súcitím.“
Zaznamenala:
Jaroslava GAJDOŠOVÁ
