V prvé dni vinník nehody očakával, že príde armagedon, úplný koniec, zánik, porážka. Prepadol zúfalstvu, dokonca ho museli vziať na psychiatriu. Dodnes nevie pochopiť, prečo sa havária musela stať. Chcel si siahnuť aj na život. ,,Mám však jehovistickú výchovu a tá takýto akt nepovoľuje. Keby ma zabil niekto iný, vôbec by mi to nevadilo. Sám sa však nemôžem.“
Vo vlastných pochybnostiach
Od nehody sa neustále nachádza v napätí a dvojakom psychickom a myšlienkovom rozpoložení. Na jednej strane má pocity viny a ľútosti. ,,Na strane druhej som cynik. Je to dané mojou výchovou. Aj do psychiatrickej správy mi napísali, že mám schizofrenickú povahu,“ tvrdí J. Vydarený.
Smrť účastníkov nehody považuje za pohromu. ,,Nebolo to úmyselné. Niekedy ma prepadnú myšlienky, že by ma mali za všetko popraviť a hneď na to zase – som nevinný. Takéto extrémy...“
Súd, ktorý sa konal koncom októbra minulého roku, mu vymeral tri roky nepodmienečne. Odvolal sa. Nepáči sa mu žiadny trest medzi životom a smrťou. ,,Neprijmem tri, šesť či osem rokov. Buď nech ma zbavia úplne viny, alebo nech mi dajú trest smrti!“
Na odporúčanie svojej advokátky pred súdom mlčal. Dnes to ľutuje. ,,Mal som čosi povedať a nie sa nechať len pasívne odsúdiť.“
Vyšetrovateľ mu navrhol paragraf 224/3, ktorý v sebe zahŕňa tri priestupky. ,,Ja som však spravil len jeden – zlé obiehanie. Neprekročil som rýchlosť. Teraz môj čin prekvalifikovali. Dokonca sa preukázalo, že škodovka mala poškodené reflektory. Preto nechápem, prečo mi dávajú stopercentnú vinu. Vodič je síce mŕtvy, ale použil vozidlo s chybným svetlom. Ak môže herec Labuda tvrdiť, že sa necíti byť vinný a pritom zabil dvoch ľudí, tak ja tiež.“
Od detstva outsider
Vyrastal na myjavských kopaniciach u babky. Bola jehovistického vyznania a v duchu tejto viery vychovávala aj svojho vnuka. ,,My sme neoslavovali nikdy Vianoce, ani naše narodeniny. Pre jehovistov je dôležitý len krst a smrť. Máme oslavovať Boha, nie človeka. Tak mi vravievala moja babka. Myslím, že tohto vplyvu sa už nikdy nezbavím,“ spomína na svoje detstvo.
Vo fanatickom prostredí sa pohyboval od narodenia dlhých dvanásť rokov. Potom si ho rodičia vzali späť do Krajného.
,,Bývali sme ako Cigáni. Mama pracovala neustále v obchode, otec bol nervák a veľký lenivec. Doma nikto nevaril, ani neupratoval. Nosili sme v otrhané háby a podľa toho nás ľudia aj posudzovali. Pohŕdali nami.“
Obdobie to bolo zlé, spolužiaci si držali odstup od neho i jeho dvoch sestier. Ani učitelia k nim neboli príliš naklonení. ,,O našich problémoch a spôsobe života vedeli. Lenže človek je od základu taký, že ak vidí slabosti toho druhého, vyhľadáva ďalšie a zneužíva na posmech.“
Nemali žiadnych kamarátov, žili voľne, na vedľajšej koľaji. ,,V triede sme buď sedeli sami, alebo sestry dávali do lavíc sedieť s cigánkami. Vznikla obrovská bariéra.“ Mama ich viedla k tomu, aby nevytvárali žiadne priateľstvá. ,,Tvrdila mi, že som otrokom kamaráta, prispôsobujem sa mu a počúvam jeho myšlienky. Teda nás učila, že kamarátstvo je v skutočnosti otroctvo.“
Prvých známych a blízkych získal Ján až v internáte. Dodnes však tvrdí, že určité pochybnosti v ňom ostali. ,,To z pamäte definitívne nevymažem asi nikdy, mama mala na mňa po celý život obrovský vplyv.“ Keď začal pracovať, skamarátil sa s Vietnamcom, s ktorým si veľmi dobre rozumeli. Dali by za seba i ruku do ohňa. Ale J. Vydarený niekde v podvedomí zostával stále obozretný.
V zajatí citovej priepasti
Jančiho mama bola od mladosti pod tlakom svojej matky. Naliehala, aby prijala jehovizmus. ,,Preto v šestnástich rokoch od nej utiekla, prespávala v lacných privátoch a u kamarátok. Nechcela byť ovplyvňovaná.“
Možno práve to bol impulz, že sa v nej vytvoril akýsi odstup od ľudí. ,,Odľudštená filozofia sprevádzala mamin život.“ Stránila sa ľudí, ale podľa Jančiho získala takýto postoj ešte u svojej matky. ,,Nebola priamo šovinistka, ale niečo také v nej bolo. Vravievala, že my sme tí vyvolení a ostatní nestoja za to, aby sme im dôverovali. Pripomína mi to Židov, tí tiež hovoria o vyvolenom národe. A ostatní sú len ľudský odpad.“
Medzi ním a mamou sa vytvorila citová priepasť. ,,Pravou mamou mi nebola. V obchode bola vedúcou. Aj keď mala voľno, tak ostávala v práci. Všetky schopnosti venovala obchodu. Pritom bola veľmi rozumná žena.“
Mnohokrát sa jej spoločne so sestrami pýtal, prečo ich mala, keď ju nezaujímajú. Nikdy sa im nevenovala. Súrodenci mali len sami seba. Varili si, prali, zašívali roztrhané veci.
V puberte chodievali spoločne aj na koncerty a diskotéky, ale vždy stáli bokom, kým ostatní sa zabávali. Boli viac-menej iba pozorovatelia. ,,Mame sme nakoniec i odpustili, že sa o nás nestarala. Ale otcovi nikdy. Ona aspoň priniesla peniaze, aby sme mali z čoho vyžiť. On však nerobil vôbec nič. A čas na nás mal, nebol ani alkoholik. Zvláštny človek, čudák. Ako ja,“ hľadá nitky vo svojom osude Janči.
Nevyužitá dokonalá pamäť
Raz mu jeden známy rozprával, ako bol na Kanárskych ostrovoch a popisoval oblasti, ktoré precestoval. Janči sa zapájal do debaty a dopĺňal podrobnejšie kamaráta. Ten sa ho spýtal, kedy navštívil ostrovy. ,,Nikdy,“ znela odpoveď. Prečítal a preštudoval množstvo kníh a máp.
,,Že mi pamäť slúži lepšie ako ostatným, som zaregistroval asi v piatom ročníku základnej školy. Išla mi najmä matematika, chémia, zemepis a dejepis. Rozumu som však nikdy veľa nemal,“ vysvetľuje.
V prvom ročníku nevedel koľko je jedna plus jedna. ,,Ostatní spolužiaci sa mali doma s kým učiť, rodičia im všetko vysvetlili. O mňa sa nikto nestaral.“ Keď končil deviaty ročník, museli mu už dávať špeciálne príklady, pretože tie bežné z učebníc mu nestačili. ,,Na škole bol ešte jeden takýto žiak ako ja. Spoločne sme chodili na olympiády, často sme získavali prvé miesta.“ Zúčastňoval sa rozličných kvízov, od astronomických až po znalostné testy z ruských reálií. Práve tu využíval svoju výbornú pamäť.
,,Bol som rýchlokvasený preborník. Čo som si napratal do hlavy, to som tam našiel.“ No bol tu jeden problém. Janči mal obrovské komplexy, z domova i zo školy. ,,Na súťažiach mi okamžite nabehla správna odpoveď, ale zároveň ma zaliala červeň a ja som nedokázal zo seba vysúkať ani slovo. Len som sa potil a potil. Ohromná tréma. Trémistom som ostal dodnes. Nevedel som sa prejaviť, to bola moja najväčšia chyba.“
Jeho stav sa zlepšil odchodom z domu na internát. Našiel si kamarátov. ,,Na strednej škole sa naplno prejavila moja pamäť. Ale opäť, keď ma profesor vyvolal, napriek tomu, že všetko učivo som ovládal, dostal som trému. Nevedel som odpovedať pred štyrmi – piatimi ľuďmi, nieto ešte pred celou triedou. Načo mi boli vedomosti, keď som ich nebol schopný prezentovať a využiť ich?“ pýta sa dnes.
Nájsť filozofiu života a smrti
Známky už nemal až také dobré ako na základnej škole. Z matematiky, chémie a zemepisu ostával naďalej jednotkár. ,,Ak som dostal výbornú, spolužiaci sa mi smiali. Štvalo ma to. Vtedy by som chcel byť najradšej priemer. Preto som bol neustále nešťastný. Nedokázal som zniesť ich ponižovanie.“ Domnieva sa však, že profesorky tých predmetov, v ktorých vynikal, ho mali aspoň trochu rady.
Po skončení strednej školy sa skúsil dostať na vysokú. Rozposlal aj prihlášky. ,,Uvedomil som si, že podporu od rodičov nezískam žiadnu a sám by som štúdium finančne ťažko uniesol.“
Nakoniec nešiel ani na skúšky. Začal pracovať. Najprv ako majster v drevovýrobe. ,,Nemal som autoritu, vznikali z toho problémy.“ Začal nakladať železničné vagóny. ,,Ale takmer dva roky mi dávali iba nástupný plat. Z toho som len ako-tak vyžil.“ V tomto období sa mu zhoršil aj zdravotný stav. Astma.
Po čase sa zamestnal na družstve. ,,Vtedy ma začala zaujímať filozofia. Preštudoval som všetko od antiky až po dnešok. Aj Korán, budhistické texty. Ale to sú len také tradície, formality, nič mi to nedalo, ničím neoslovilo.“ Z množstva nadobudnutých informácií získal nový svojský pohľad na svet. ,,Ale ani ten som príliš nezmenil, len mi v hlave pribudlo viacej zbytočných vedomostí.“
Raz sa rozhodol, že sa do dvoch týždňov naučí tisíc najväčších miest v USA. ,,To bolo jednoduché. Vytvoril som si šablónu podľa abecedného zoznamu, alebo som si fixoval mestá prostredníctvom zemepisnej polohy. Takto som to dokázal za jeden týždeň.“ Pamätá si ich doteraz, no nie tak detailne. Vie i vymenovať regióny a grófstva jednotlivých štátov Európskej únie.
Známi mu radili, aby sa prihlásil do vedomostných súťaží. ,,To však niečo stojí, žrebujú tam, všetko nastavili tak, aby k nim človek volal každý deň.“
Takisto nemal problém s učením jazykov. ,,Chýba mi však výdrž. Počas dvoch dní som sa naučil obrovské množstvo slovíčok, no potom som sa tomu pol roka nevenoval a vyfučalo mi všetko z hlavy. Eufória spadla na nulu.“
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začal zaujímať o mapy. ,,Bol som do zemepisu fanatik a dodnes mám zafixované dopodrobna rozličné krajiny, ich pohoria, nížiny, mestá...“
Kamarátov zabával občas aj tým, že bleskovo spočítal počet písmen slova, ktoré mu povedali. ,,Nie je to nič zložité, dokáže to každý, pretože celý systém je založený na jednoduchom princípe.“ Slovo si v hlave rozloží na časti a následne hlásky spočítava po dvoch alebo po štyroch. Podľa dĺžky slova. ,,Je jedno či má desať alebo pätnásť písmen. Dve sekundy a mám výsledok.“
Radšej stratiť minútu ako...
Najviac životných rán utrpel v detstve, čo potvrdili aj psychologičky. Myšlienkový nátlak matky na jeho osobnosť bol obrovský. Zlé prostredie, detstvo bez kamarátov, jehovistická viera, ponižovanie v škole, nízke sebavedomie, to všetko sa podľa psychiatrických správ podpísalo na osobnosti.
,,Moja mama bola taká, že chcela byť všade presne na minútu. Vtedy bola skutočne šťastná. A ja som túžil spraviť jej radosť. Ale väčšinou to dopadlo vždy naopak.“
V osudný deň hnal auto vraj najvyššou povolenou rýchlosťou. Otec sa doma príliš dlho obliekal a z domu vyrazili neskoro. V meste mali byť o pol siedmej večer. ,,Mama ma provokovala, nadávala mi do pomalých šoférov. Robil som, čo som mohol, ale i tak by sme nestihli prísť načas...“
Dnes nevie, komu má pripísať vinu za nehodu. Vie, že je ľahké všetko váľať na mŕtvych. ,,Mama doplatila na to. Buď vinu rozložím na všetkých, alebo...,“ odmlčí sa. Pochybnosti ho neustále prenasledujú a ubíjajú.
Pri havárii utrpel zranenia krčnej chrbtice. ,,Cez telo som mal veľmi dlhý čas čierny pruh od záchranného pásu.“ Podľa súdneho posudku, ak by bol otec pripútaný, mohli jeho rodičia prežiť. ,,Po náraze mu zlomilo väzy, lebo nemal pás. A zároveň zabil matku, pretože na ňu vyletel zo zadného miesta. Pritlačil ju pod sedadlom.“
Embéčka bola rozbitá. Na desať minút stratil vedomie. Keď sa prebral a videl zdeformované vozidlo, vedel, že vodič so spolujazdcom prežiť nemohli. ,,Vzadu sa zranili dvaja chlapci, mali polámané ruky. A jedno dievča, ktorého je mi veľmi ľúto. Má poškodenú pečeň a kríva. Lekár povedal, že sú to doživotné následky.“ Postihnutí sa chceli vysporiadať v mimosúdnom občianskom konaní, no požadovali miliónovú sumu. ,,A toľko ja nemám. Pritom som nikdy nikomu nechcel ostať dlžný ani sto korún. Anulovať sa to nedá, preto ma to bude neustále prenasledovať.“
V kruhu beznádeje
Posledné roky mu odobrali príliš veľa síl. Ťažko sa mu pracuje. Ani mozog mu už nefunguje do takej miery ako v mladosti. ,,Ale teraz spávam aj šestnásť hodín denne. Neviem si vysvetliť, ako je možné, že tak dlho vydržím v posteli. Prespal som takmer celý august.“
Vo voľnom čase premýšľa o živote, o tom čo je podstatné. Snaží sa oddeliť balast od dôležitého. ,,Som agnostik. Človek nemôže svojim rozumom spoznať Boha. Neverím cirkvi ani sektám, viem, že niečo nad nami nás ovláda, ale vlastným rozumom to nespoznám.“
Kedysi bolo pre neho podstatné stúpajúce konto v banke. ,,Už som si myslel, že sa vyhrabem z vlastnej chudoby. Čo som však mal, to som stratil. Žijem skromne.“ Otec na neho neustále naliehal, aby som peniaze vložil do BMG Investu. Tvrdil, že jeho kamaráti žijú z úrokov. ,,Peniaze som tam vložil a mesiac na to prišiel slávny krach.“
Odsúdenia sa neobáva. Ani nevie, kam ho umiestnia a nezaujíma ho to. Pobyt vo väzení by prijal. Nebojí sa samoty ani smrti. Len nevie, akí tam budú ľudia. Ak všetci uvidia, že mu vôbec nezáleží na živote a nemajú mu ako ublížiť...
Rasťo Piovarči
Foto: autor, Jozef Komorný
