Článok pokračuje pod video reklamou
Roky ubiehajú a z rokov aktívnych sa čo nevidno každý prehupne do dôchodkových. Stane sa terčom „závistlivých“ poznámok typu „To si užiješ, konečne si odpočinieš!“ a podobne. Lenže – naozaj bude odpočívať? A bude mať vôbec na to, aby si odpočinul, alebo bude aj na staré kolená hľadať možnosti privyrobiť si, pretože jeho dôchodok postačí tak na zápalky a liter mlieka?
Najviac ľudí v produktívnom veku je v kategórii od 30 do 45 rokov. Väčšina z nich začala pracovať ešte pred novembrovou revolúciou a ich prví zamestnávatelia už spravidla neexistujú, pôvodné podniky a úrady boli pretransformované alebo úplne zrušené. Iní sa zamestnávali v prvých „kapitalistických“ časoch a vtedajší chaos v zamestnávateľskej sfére sa odráža aj v evidencii dôchodkového zabezpečenia. Čo majú robiť tí, ktorí síce zatiaľ pracujú a zarábajú, ale v budúcnosti ich čaká kolotoč získania prostriedkov na starobu?
Najkompetentnejším zdrojom informácií sa pre nás stal riaditeľ pobočky Sociálnej poisťovne v Senici Mgr. Peter Gajdár.
Čo by si mal zistiť dôchodkový poistenec o svojich predchádzajúcich aj súčasných zamestnávateľoch?
Podľa P. Gajdára by si všetci, ktorých sa to týka, mali urýchlene zistiť, ako to s ich predchádzajúcimi pracovnými pomermi bolo. V prípade, že podnik alebo úrad už nejestvuje, záznamy o jeho zamestnancoch sú povinne archivované po dobu 20 až 50 rokov a informácie o archíve má ministerstvo vnútra. Takže teoreticky by sa po svoje záznamy mal dostať aj ten, kto pracoval v nejakej kurióznej organizácii, aké s obľubou vymýšľal predchádzajúci režim. Ak však z akéhokoľvek dôvodu záznamy nejestvujú, bývalému zamestnancovi neostáva nič iné, len sa obrátiť na súd. Treba však upozorniť, že vo vlastnom záujme by mal mať aspoň dvoch svedkov, ktorí mu dosvedčia, akú pracovnú pozíciu zastával, prípadne aký zárobok poberal.
V súčasnosti bujnie zase nešvár neprihlasovať zamestnancov do zdravotných a dôchodkových poisťovní, pretože majiteľ firmy chce ušetriť na odvodoch. Každý, kto je zamestnaný v pracovnom pomere, teda nie „na živnosť“, by si mal zistiť, či je v týchto fondoch naozaj hlásený. V príslušných pobočkách poisťovní mu to povedia po predložení osobných dokladov. Ak zistí, že evidovaný nie je, neostane mu iné, len sa so zamestnávateľom súdiť a dožadovať sa nápravy. Mohlo by sa totiž stať (a žiaľ, prax stále častejšie dokazuje, že sa podobné nešváry dejú), že pracovník bude niekoľko rokov pracovať ako „mŕtva duša“ a dôchodok za toto obdobie nikdy neuvidí.
Rozdiel medzi deklarovanou a skutočnou mzdou sa nemusí vyplatiť práve zamestnancovi.
Verejným tajomstvom je, že mnohí menej poctiví zamestnávatelia chcú ušetriť, kde sa dá. Najčastejšie na svojich pracovníkoch. Preto vedú akési dvojité účtovníctvo, v ktorom zamestnancovi vyplácajú minimálnu, štátom stanovenú mzdu – a z nej odvádzajú povinné dane a dávky do poisťovní – a ďalšiu zložku mu vyplácajú z rúčky do rúčky. Poškodené rozhodne nie sú len inštitúcie, ale v prvom rade pracujúci. V práceneschopnosti dostane doslova almužnu, dávky v nezamestnanosti bude mať minimálne a keď príde na vyplácanie dôchodku... škoda reči.
Dnešná situácia na trhu práce, žiaľ, nahráva nepoctivcom, ktorí zneužívajú ľudskú biedu a odkázanosť aj na tie najneuveriteľnejšie podmienky, pretože aj nízky plat je ešte stále vyšší ako sociálne dávky. Preto mnohí ľudia na takéto ponižujúce aspekty svojej práce pristupujú.
Riaditeľ Gajdár hovorí, že voči týmto praktikám je jeho inštitúcia bezmocná. Pomôcť by si mali sami ľudia tým, že by s niečím podobným nesúhlasili, ale – ako si sám odpovedal – veľa možností nemajú.
Ako sa presvedčiť, že dostanem, čo mi patrí?
Situácia na poli informovanosti o dôchodkoch sa zlepšuje po zavedení výpisov z osobných dôchodkových účtov, ktoré zasielajú každému poistencovi. V predchádzajúcom roku vybavili ročníky 1951 – 1960, v tomto dostanú výpisy narodení v rokoch 1961 – 1970. Vo výpise budú uvedené všetky pracovné miesta, roky a dni zamestnania aj vymeriavací základ dôchodku za konkrétne časové obdobie. Chybička sa však môže vyskytnúť a preto by bolo dobré, keby si každý skontroloval, či jeho údaje súhlasia. Ak nie, treba čo najskôr navštíviť pobočku Sociálnej poisťovne v mieste trvalého bydliska. Na oddelení dôchodkového zabezpečenia pracovníci skontrolujú údaje a poradia, aké kroky má poistenec podniknúť na nápravu chyby. Údaje najčastejšie chýbajú živnostníkom, takzvaným SZČO, ktorí si neplatili odvody na dôchodok, prípadne ženám, ktoré boli dlhodobo na rodičovských dovolenkách. Nedbalosť sa nevypláca a o desať rokov môže byť neskoro začať rozmýšľať, ako si vyriešiť situáciu so zúfalým dôchodkom.
Andrea Engelová
