Dostihový šport na Záhorí patrí už niekoľko rokov k najlepším na Slovensku. Najlepším dôkazom toho sú aj individuálne výsledky ankiet a najlepších koníkov, v ktorých dosiahli vynikajúce výsledky. Najúspešnejšou trénerkou dostihového športu na Slovensku je bezpochyby Zuzana Kubovičová z Poľnohospodárskeho družstva Senica, ktorej dva kone získali ocenenie Kôň roka. Rovinovým Koňom roka sa stal jej zverenec Tempeltänzer, prekážkovým Koňom roka ďalší jej zverenec Ravenswood. Hoci Zuzana Kubovičová obsadila v ankete o najlepšieho Trénera roka „až“ druhé miesto za Pavlom Kalašom, predchádzajúce dve ocenenia ju pasujú za najúspešnejšiu. Hoci sa narodila v Bratislave, odmalička býva v Senici a celý svoj život sa pohybuje len po svojom Záhorí. Jej rodičia pochádzajú z Kútov a tam sa aj na „staré kolená“ vrátili bývať.
Ako sa Zuzana Kubovičová dostala medzi „koníčkarov“, na to sme sa spýtali jej samotnej.
„Keď Poľnohospodárske družstvo v Senici začalo budovať vo svojom areáli dostihovú stajňu, bola som školopovinné dievča 8. triedy v Senici. Po nástupe na Gymnázium v Senici som vo voľnom čase začala chodiť za koníkmi do Čáčova. Prvým učiteľom, ktorý ma učil jazdiť bol Milan Kadlečík, absolvent Poľnohospodárskeho učilišťa v Šali, ktoré je zamerané na chov koňov a jazdectvo. Prvým oficiálnym trénerom v Čáčove bol Anton Peťko a pod jeho vedením sa dostavili aj prvé úspechy. Postupne v PD Senica pribudli aj ďalšie koníky, ja som sa zdokonaľovala v jazdení a takisto som skúšala jazdiť aj dostihy ako amatérsky jazdec,“ začala svoj monológ úspešná trénerka Zuzana Kubovičová.
„Po mojom nástupe na Vysokú školu poľnohospodársku do Nitry, odišiel tréner A. Peťko do Borského Mikuláša, kde bol predsedom Ernest Minárik, veľký priaznivec dostihového športu. Za trénerom Peťkom na Búre odišli aj všetci zamestnanci stajne. Ja som tam počas štúdií taktiež dochádzala, lenže toto mi zaberalo stále viac a viac času, takže jazdiť som mohla len cez prázdniny, alebo cez soboty a nedele. Anton Peťko však z Bor. Mikuláša odišiel a príchodom Jaroslava Blábolila na post trénera tam úroveň začala upadať.“
Po skončení Vysokej školy začali roky zootechnické. Ako zootechnička pracovala Z. Kubovičová v Poľnohospodárskom družstve Bor. Mikuláš, v Lakšárskej N. Vsi, v PD Dojč, Koválove, no tu jej akosi chýbali jej miláčikovia - koníky. Preto bolo samozrejmé, že prijala ponuku od Ing. Holického z PD Senica. Aj keď opäť len na prácu zootechničky, no predsa len bližšie ku koníkom. V Senici sa postupne vypracovala do funkcie vedúcej dvora, kde bol jej podriadeným dokonca aj tréner Pavel Kalaš. Postupne si urobila aj trénersky kurz, pretože trénovanie ju lákalo. A keď prišla ponuka na trénovanie od Ing. Dunara z Veľkých Levár, ani na okamih nezaváhala.
„Dostala sa mi do rúk trojročná kobyla Salamína, s ktorou som hneď v prvom roku vyhrala dostihy v Slušoviciach. Možno prišla aj veľká eufória, možno sme jej kvalitu trošku precenili, pretože to na dlho bolo jej víťazstvo posledné. Moje trénovanie sa zmenilo skôr na tápanie, radila som sa aj s trénerom Kalašom, no potrebovala som skôr vlastnú prax a vlastné skúsenosti. Potrebovali sme na trénovanie kvalitného sparingpartnera. Získali sme množstvo druhých i tretích miest, no ďalšie víťazstvá akosi neprichádzali. Nakoniec sme to zo Salamínou skúsili na prekážkach a ona sa dopracovala až k titulu Najlepší prekážkar roka. Vo Veľkých Levároch začínala v tých časoch jazdiť aj Zuzka Zálesňáková, ktorá je dnes už veľmi dobrou a skúsenou jazdkyňou. Stále to však nebolo ono a ja som začína mať čierne myšlienky nad skončením trénerskej činnosti“, pokračovala vo svojom rozprávaní Zuzana Kubovčíková.
Keď však prišla ďalšia ponuka z PD Senica, tentoraz aj na trénovanie, razom všetky čierne myšlienky išli stranou a dostavil sa nový elán do ďalšej práce. Ponuku PD Senica prijala, lebo vedela, že tu je lepší „materiál“ v stajni a verila, že s tamojším kolektívom prídu aj úspechy.
„A tie aj prišli. Koníky zarobili na dotáciách hneď v prvom roku pekné peniaze, takže predstavení v PD Senica mohli byť spokojní. Ďalší rok bol dokonca ešte lepší a tento posledný najlepší. Individuálne úspechy našich koníkov sú toho najlepším dôkazom. Mať v stajni dva Kone roka, to sa doteraz ešte nikomu nepodarilo“, v krátkosti zrekapitulovala svoje doterajšie tri trénerske roky v Senici Zuzana Kubovičová.
Byť neustále s koníkmi, to značí vypestovať si k nim aj silné citové puto. A keď prejde rukami také množstvo koníkov, predsa len k niektorým je to puto silnejšie. Ktoré boli srdcu Zuzky Kubovičovej najmilšie?
„Na prvom mieste musím povedať už spomínanú Salamínu. Cítim, že aj mojou neskúsenosťou nedosiahla také úspechy na aké mala. Preto som si túto kobylku na sklonku jej kariéry odkúpila a teraz ju mám ako vlastnú chovnú kobylku. Mám ju ustajnenú v Moravskom Sv. Jáne u Miloša Vadinu, ktorý tu vybudoval svoju stajňu. Ďalším obľúbencom je Ravenswood. Keď som do funkcie nastúpila, nemal dobrú povahu a kolektív maštale ho príliš v láske nemal. Preto som sa na neho podujala sama, celú zimu som ho jazdila a on postupne zarobil pre maštaľ najviac peňazí. Je veľký vymyselník a aj my musíme neustále vymýšľať nové spôsoby a metódy, ako s ním „vybabrať“. Svojimi výkonmi si však už získal úctu kolektívu stajne. Aj Jara Línka, ktorý ho spočiatku nemal veľmi rád a nechcel ho jazdiť. Postupne si na seba zvykli a už prišli aj spoločné víťazstvá. Ďalším je Tempeltänzer, kúpený v Nemecku pre OMS Senica. Tento koník vyhral klasický dostih, čo je pre trénera veľký úspech. Je veľmi veľa trénerov, ktorí by chceli so svojim zverencom vyhrať klasický dostih, no nikdy sa im to nepodarí. Mne sa to vďaka nemu podarilo,“ vyznala city k týmto trom svojim miláčikom Z. Kubovičová. Že však úspech PD Senica nevzťahuje len na svoju osobu, dokazujú jej záverečné slová.
„Za tohtoročný úspech musím v prvom rade poďakovať Poľnohospodárskemu družstvu Senica a tiež majiteľom, OMS, Vaduál, Atlanta a Biguma. Za dôveru, že mi koníky zverili do opatery. Poďakovanie v neposlednom rade patrí aj kolektívu zamestnancov, ktorý napriek môjmu úrazu si svoju prácu nezľahčil a zásluhou ich usilovnej práce sme tieto úspechy mohli dosiahnuť. Počas mojej práceneschopnosti (zlomená noha po stretnutí so zverencom Red Bullom) bol riadením dostihovej stajne poverený dostihový i pracovný jazdec Jaro Línek. On, Vlastimil Toman, Janka Blahová a Bibiana Šmidová si zaslúžia veľkú vďaku za to, že tento rok bol tak úspešný“, nešetrila slovami chvály úspešná trénerka Zuzana Kubovičová.
Čo popriať na záver tejto úspešnej trénerke? Snáď len to, aby sa jej dosiahnuté výsledky podarilo obhájiť aj v tej nasledujúcej sezóne a aby sa na svoj kolektív mohla spoľahnúť aj v budúcnosti.
JozefKomorný
