Medzi športových obojživelníkov patrí aj jeden z najlepších slovenských hokejových rozhodcov v histórii. Čiarová dvojica Ivan Beneš - Miloš Grúň bola považovaná dlhé roky za jednu z najlepších v Československu a neskôr i na Slovensku. Odpískali množstvo ligových, ale aj medzinárodných a medzištátnych stretnutí. Ich zohratosť a spoľahlivosť bola dávaná za vzor nasledujúcim generáciám čiarových rozhodcov.
Ivan Beneš začínal so športom v rodnom Brne a s úspechom hrával hokej i futbal (zahral si aj proti slávnemu Panenkovi). Keď prišiel čas narukovať, dostal v roku 1967 povolávací lístok do Hodonína a odtiaľ je to do Skalice už len na skok. Ako hráč slávneho Zetoru Brno, kde hrával za dorast i juniorov nemohol ujsť pozornosti funkcionárom Skalice, ktorí ho získali na hosťovanie do svojho klubu. V kráľovskom mestečku sa mu zapáčilo, našiel si tu aj životnú partnerku a keď nadišiel očakávaný civil, z Ivana Beneša sa stal Záhorák, hoci brnenský dialekt mu ostal doteraz. V Skalici hrával hokej v národnej lige až do roku 1975 a nosil dokonca kapitánske C - čko. Kapitánom však nebol len na ľade, ale aj na zelenom trávniku futbalistom Skalice, ktorých dres obliekal ešte o tri roky dlhšie, do roku 1978. Aj po skončení aktívnej činnosti ostal Ivan Beneš obidvom športom verný. O tom sme „hodili“ reč s ním samotným.
*Kedy si zistil, že by si sa mohol vydať na dráhu hokejového rozhodcu?
Už počas aktívnej činnosti som si urobil rozhodcovský kurz, začal som pískať v nižších súťažiach a od roku 1979 som už pískal federálnu extraligu. V nej som pôsobil trinásť rokov a po rozdelení Československa ďalších sedem rokov v Slovenskej extralige. Spolu 20 sezón v najvyššej súťaži ako čiarový rozhodca. V mládežníckych kategóriách som však pôsobil aj ako hlavný. S pískaním som skončil pre vekový limit, ktorým bola v extralige hranica 50 rokov.
*Potom nastal pre Teba čas odlúčenia od hokeja?
To vôbec nie, doteraz pôsobím pri hokeji vo funkcii delegáta, táto funkcia sa v extralige spája aj s funkciou videorozhodcu.
*A čo futbal po skončení kariéry v Skalici?
Kamarát, dnes už nebohý Fero Hlavenka, ma ešte „ukecal“, aby som prišiel pomôcť do Smolinského, kde aj on hrával a bol som tam ešte päť rokov. Ani to mi však nestačilo a ešte som niekoľko sezón, len tak pre zábavu, hrával za hranicami v Sudoměřiciach a Petrově.
Pri futbale sa však pohybuješ aj teraz. V akej funkcii?
Skúšam šťastie ako tréner. Ako prvý ma na trénerstvo oslovili v Popudínskych Močidlanoch, kde som bol päť sezón. Najskôr sa vybudovalo celkom dobré mužstvo s vlastných odchovancov a potom sme v jednom kuse postupovali z najnižšej súťaže až do majstrovstiev oblasti. Po piatich rokoch som odišiel do Sudoměřic, ktoré som takisto dostal až do majstrovstiev okresu Hodonín.
V súčasnosti Ťa však vídať opäť na lavičke P. Močidlian. Prečo si sa vrátil?
Prišli za mnou ich funkcionári, či by som im ešte raz nepomohol a ja som neodmietol. Podarilo sa nám opäť vytvoriť mužstvo, ktoré môže bojovať o postup. Ak na to má, nech hrá o špicu. Vrátili sa dobrí hráči, odchovanci, či už Foriška zo Skalice, alebo Krchňavý z Holíča, ktorí sú ťahúňmi a oporami mužstva.
Tvoje hokejové i futbalové záľuby však môžu priniesť kolíziu termínov. Ak by k tomu prišlo, čo uprednostníš?
Aj s touto alternatívou sa počítalo a bol by to jednoznačne hokej. Máme však dohodu v Močidlanoch, či už s Pavlom Tokošom alebo Jozefom Polákom, ktorí by ma na stretnutí zastúpili.
Nie je veľa ľudí, čo sú so športom tak spätí, ako Ivan Beneš, ktorý je po tejto stránke na roztrhanie. Ak si predstavíme, že hokej sa hrá 5 dní v týždni (okrem pondelka a štvrtka) a on zvyčajne nikdy nechýba, k tomu ešte futbalové povinnosti, má toho skutočne dosť. Robí to však s láskou a my mu prajeme, aby mu tento jeho mladícky elán vydržal čo najdlhšie a prinášal len a len radosť.
JozefKomorný
