Kedy ste zistili, že máte schopnosti zabávať ľudí?
Všetko sa to začalo v detstve. Asi som dostal do vienka od rodičov vzťah k divadlu. Rodičia boli divadelní ochotníci a tak to so mnou išlo. Vlastne cez divadlo, ktoré som postupne začal hrať na škole a potom na vojenčine, som prišiel do Skalice.
Láska k literatúre a próze mi bola blízka. Snažil som sa to využiť možnosťami, ktoré sa mi ponúkali. Či to bolo divadlo, alebo prednes poézie. Zúčastňoval som sa kurzov, ktoré poriadali Osvetové strediská. Tam sme sa zaoberali dramaturgiou javiskového prejavu a stým spojenými pravidlami jazykového prejavu. Vlastne, môj vzťah k divadlu bol takým základom môjho ďalšieho vývoja.
Čo vám je bližšie, moderovanie, alebo ľudové rozprávanie?
Moderovanie je mi bližšie. Tu sa človek môže prejaviť viac a hlbšie. Podľa môjho názoru ľudový rozprávač je iná kategória. I keď sa moderovanie a ľudové rozprávanie spája. Moderovanie je lepšie pre mňa aj v tom, že sa vlastne učím a vzdelávam, aby som hľadisku niečo odovzdal. Aby moje moderovanie niečo prinieslo a smiech dal ľuďom nejakú myšlienku. Inteligentný humor je oveľa žiadanejší než vulgárny. Nezaraďujem sa do formy typického ľudového rozprávača. Snažím sa do prejavu vzniesť „ducha“.
Ako dlho sa venujete tejto činnosti?
No... už niekoľko rokov. Na ľudovom rozprávaní je krásne to, že osloví širokú divácku verejnosť. Či sú to malé deti, ľudia bez vzdelania, alebo ľudia s rôznym IQ.
Ľudové rozprávanie nie je jednoduché. Veľmi si vážim slov, ktoré kedysi povedal pán Horníček: „Robiť humor nieje žiadna sranda, humor je vážna vec.“ Človek musí veľa rozmýšľať, ako ho urobiť, ako ho podať verejnosti.
Mali ste niekoho, kto vám bol vzorom?
Mám rád poéziu, prózu a rád ju reprodukujem. Vzor nemám, ale na Slovensku a v Čechách sú také osobnosti, ktoré nám svet môže závidieť. Čo sa týka slovného prejavu, mám veľmi rád pána Chudíka, Krónera, Marvana , pani Kráľovičovú. Je ich veľa, ktorých by som ešte mohol menovať. Sú to osobnosti – legendy! Snažil som sa ich vždy počúvať.
Keď ste mali v detstve rád divadlo, nechceli ste ísť študovať herectvo?
Veru ma to lákalo! Viete, keď je človek mladý, tak sa nevie rozhodnúť, čo by ho skutočne bavilo. Ja som hral už ako prváčik na základnej škole. V dospelosti som chcel chodiť na ľudové konzervatórium, no nedalo sa to skĺbiť s prácou. Takže som divadlo hral vždy amatérsky.
V minulom roku ste hosťovali v divadle v Uherskom Hradišti. I keď viem, že čeština je nám blízka, nedá mi sa vás nespýtať, či vám to nerobilo problémy?
Hosťoval som tam jednu sezónu. Všetko v českom jazyku. Problémy som nemal, lebo keď som chodil do prvej triedy na základnej škole, odsťahovali sme sa do Čiech. Skrátka, celú mladosť som prežil v českých školách a maturoval som z jazyka českého.
Viem, že spolupracujete s holíčskou dychovou hudbou Májovankou. Môžete nám priblížiť vašu spoluprácu?
Kedysi som začínal moderovať s Karolom Balážom a dychovkou Unínčankou, kde spolupráca trvala približne desať rokov. Medzi tým ma oslovila Májovanka. Neskôr aj Skaličané, Seničanka, Záhorácka kapela a iné.
Spolupráca s Májovankou trvá už desať rokov. Piaty rok robíme Vianočné koncerty. Veľmi ma to teší, že kapela robí program, ktorého obsahom sú vianočné koledy.
Stalo sa vám niekedy, že ste pri moderovaní dostal tzv. okno?
Určite áno. Stalo sa mi to nielen pri moderovaní. Stáva sa to aj profesionálnym hercom. Dôležité na tom je, ak sa to stane, aby divák nič nespoznal. Moderátor musí hneď z toho vedieť tzv. „vybrusliť“. A v tom je profesionalita a príprava moderátora či zabávača, vedieť improvizovať. Skúsenosť a prax vám dáva istotu.
Ako dlho vám zaberie príprava?
Pripravujem sa svedomito, je veľmi dôležitá. Záleží, o aký druh programu ide. Prípravy sú individuálne. Doplňujeme sa s kapelníkom, aby celý program bol ucelený. Aby sme neboli každý samostatne, ale aby to pre diváka bol akýsi celok.
Nedá mi záverom, aby ste nám nepovedal jeden z vašich vtipov.
„Ket Francek vyprevádzal Marku do kúpelú na léčení, naložil ju do vlaku. Jak sa ten vlak rozjíždá, tak mu kývala a spomjela si :Francku, prosím ťa nezapomeň polévat kvítka! Francek jí na to: Neboj sa Márko, šak já vím dobre, co je to žížeň!“ Jaro Čársky
