Článok pokračuje pod video reklamou
e na desaťročia vopred sa na vzhľade domov a ich okolia nepochybne podpísali.
Vyrastajúca zeleň čo-to milosrdne zakryla, upravené okolie panelákov už aspoň nepripomína púšť. Len rozpadávajúci sa relikt minulosti, nedokončená budova kultúrneho strediska, zíva nezasklenými oknami na okoloidúcich. Oceľové konštrukcie veselo hrdzavejú a potme stavba pripomína zámok hrôzy. Ani za svetla nepôsobí veľmi povzbudzujúco.
Kde sa vzal, tam sa vzal
Kedysi, keď bolo sídlisko mladé, vznikol pekný projekt nákupného centra s reštauráciou a kultúrnym domom. Obyvatelia tu mali nájsť komplexné vybavenie vrátane tanečného parketu, premietacej sály a baru. Kým však nápad stihol vyrásť a zhmotniť sa, politické aj ekonomické pomery v krajine sa prudko zmenili a prioritou začali byť dôležitejšie veci, ako to, či občania z „králikární“ nájdu dostupné kultúrne vyžitie alebo slušne vybavený obchod namiesto pouličných stánkov. Stavba sa zasekla a zakonzervovala.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa zdalo, že sa niečo pohlo. Takmer dokončené objekty získali noví majitelia a sprevádzkovali nákupné stredisko a reštauráciu s barom. Objekt vošiel do povedomia občanov ako SYDA. Niekoľko rokov fungoval, až po otvorení hypermarketu Tesco definitívne zavrel brány. Nešťastný kultúrny dom ostal v štádiu zrodu. Neomietnutý a bez okien či dverí.
V eldoráde špiny a bezdomovcov sa učia piť
Interiér je rovnako nevábny ako exteriér. Všade haldy odpadkov a sutiny, počmárané steny. Dvaja bezdomovci si ho aj napriek tomu zvolili za azyl. Okrem nich sa tu cítia dobre aj partie mládežníkov z okolitých panelákov. Popíjajú tu alkohol, v lete (súdiac podľa použitých prezervatívov) sa podaktorí asi opájajú aj láskou. Mestskí policajti o tomto hniezdočku dobre vedia a hliadky ho pravidelne kontrolujú, ale...
Pikantériou je, že asi pätnásť metrov od objektu začína plot materskej školy. Pedagógom ani rodičom detí nie je takéto susedstvo práve po chuti. Pri predstave, koľko hlodavcov sa v ňom zrejme vyskytuje, behá mamičkám mráz po chrbte. „Malo by sa s tým niečo robiť, kým nevypukne nejaká epidémia,“ povedala nám mama päťročnej Lucie. „Najlepšie by bolo, keby to zbúrali.“
Nuž, neporiadok a stále nebezpečenstvo úrazu alebo nákazy pre deti z okolia naozaj občanov znervózňuje. Radi by vedeli, čo s tým.
Ide o súkromný majetok, ale čí?
Obe budovy, dokončená aj nedokončená, boli majetkom podnikateľov, ktorí sa stali obeťami vybavovania si účtov medzi konkurenciou. Na Slovensku takmer klasika. Až na to, že objekty zostali takpovediac bez pána. Dedičské konanie a vyjasnenie majetkovo-právnych vzťahov je natoľko komplikované, že Mesto vlastne ani nevie, koho osloviť, aby dal svoju nehnuteľnosť do poriadku, alebo aby ju odstránil. Nemôže ju dokonca ani oplotiť. Kým sa byrokratický kolotoč dokrúti, betónová príšera možno spadne sama.
Andrea Engelová
