a kahance na cintorínoch, je načase zamyslieť sa aj nad tými, ktorí sa zapísali do dejín národa alebo aspoň mesta, v ktorom žili.
Prechádzka po starej časti cintorína v Senici pripomína tak trochu literárno-historickú exkurziu. Mená na pomníkoch oživujú atmosféru hodín slovenčiny a dejepisu z mladosti.
Pod starými dôstojnými gaštanmi stojí mohyla s náznakom trojvŕšia. Text hovorí o popravených povstalcoch z roku 1848. Čáčovský richtár Martin Bartoň spolu s Vojtechom Bemertom sa stali obeťou boja za slobodu Slovákov a pochovaní na poli pri Surovinách. Po roku ich telesné pozostatky preniesli na senický cintorín a kamenná mohyla so slovenských dvojkrížom oslovuje okoloidúcich, aby sa pristavili a na malú chvíľu zamysleli.
A kto vie o učiteľovi a kníhtlačiarovi Jánovi Bežovi? Jeho hrob je nenápadný, aký býval sám. Pritom sa pričinil o prvé pomôcky pre žiakov a učebnice v čase, kedy sa slovenčina sotva začínala ozývať a dostávala - pomaly a neisto – štatút spisovného jazyka. Práve v Senici založil kníhtlačiareň špecializovanú na školskú a detskú literatúru.
Advokát, hudobný skladateľ, národovec. Tri slová, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, charakterizujú ďalšieho bývalého občana Senice. Počas advokátskej praxe často obhajoval slovenských národovcov. Kto však vie, že v jeho kancelárii istý čas praxoval Hviezdoslav? Štefan Fajnor bol úspešný nielen v súdnych sieňach, ale aj ako hudobník. Komponoval, príležitostne koncertoval a zbieral ľudové piesne.
Pod kamennou platňou a bronzovou bustou odpočíva, dúfajme v pokoji, Martin Braxatoris - Sládkovič. Spisovateľ, redaktor, prekladateľ, kňaz. Potomok Andreja Sládkoviča. Treba viac slov? No koľkí návštevníci cintorína prejdú okolo a vôbec netušia, aká osobnosť pôsobila v Senici a tomuto mestu venovala svoje najlepšie roky.
Málokto tiež tuší, komu vzdáva posledný hold kompozícia vojaka umierajúceho v náručí bojového druha a nápis „Večná vďaka vám“ s letopočtom 1945. Je to pamätník padlých rumunských vojakov, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní Senice. V nedávnych časoch nebolo príliš vhodné zdôrazňovať ich obeť. Niektorí učitelia dokonca (možno z nevedomosti, možno naschvál) tvrdili deťom, že tu ležia sovietski vojaci.
Pomníkov nad hrobmi je veľa. Staručkých aj nových, pokrytých čerstvými kvetmi, ale i rozpadávajúcich sa, zabudnutých. Aspoň v jediný deň v roku sa možno zamyslíme aj nad tými, na ktorých nikto nespomína. Veď mali tiež svoju históriu, o ktorej nič nevieme.
Andrea Engelová