Zádrapky sú stále synonymom dobrého divadla

a krajský Hollého pamätník. Tentokrát sa súbor rozhodol pre divadlo poézie, ktoré nesie v sebe určité odlišnosti od klasickej činohry. Takýto druh divadla využíva najmä prvky poetiky, metafory a nespútaných možností lyrických obrazov. Nevyhýba sa však ani fabulácii a to mu dáva svojské napätie a určitú výpovednú hodnotu. Správnemu divadlu poézie by nemala chýbať ani rytmika, či melodickosť získaná nielen vďaka hudbe, ale i svojským pohybovým prvkom. Keďže všetky tieto atribúty „Čakajúca chobotnica“ mala, i keď s miernymi odchýlkami, tak jej nemožno odškriepiť úspech, ktorý dosiahla na Hviezdoslavovom Kubíne. Na prehliadke jedno z divácky najúspešnejších predstavení získalo ocenenie za kolektívnu generačnú výpoveď. Treba podotknúť, že v kategórii divadiel poézie získala Čakajúca chobotnica ocenenie ako jediná!

Za spracovanie rovnomenného textu (Čakajúca chobotnica) do podoby scenára a jeho réžiu sa zaslúžilo „duo divadelníkov“ Iveta Fodorová a Ivan Fodor. Poetické texty spojila s hudbou Miroslava Martináková-Haľamová.
Ako centrálnu tému predstavenia môžeme definovať chobotnicu závislosti, ktorá dokáže chápadlami zachytiť i svojho najväčšieho odporcu. Môže sa však zdať, že téma drog a závislostí, je dnes už značne sprofanovaná a predstavuje určité klišé. Treba ale prihliadnuť na tú skutočnosť, že mladým hercom je veľmi blízka a je pre nich aktuálna a tým pádom dobre vyjadriteľná. Podkladom pre vyjadrenie účinkov drogy sa stalo tmavé pozadie predstavenia. Vyjadrovanie hercov prebieha za pomoci čo najmenšieho počtu rekvizít a najvýraznejšou časťou inventáru sa stala veľká čierna elastická plachta, ktorá je schopná dotvoriť obrazy tak, ako si autori predstavujú. Raz je len prosto čiernou farbou pozadia, inokedy je premietacou plochou tieňohry, krídlami anjela, symbolom hrobu, či nebezpečnou rukoväťou mámivej moci nočných môr, pomocníkov drogy. Čo by sme teda mohli označiť ako hlavnú líniu predstavenia, resp. zápletku. Tak trochu prvoplánovo by sa dalo povedať, že na javisku sa ocitla skupina mladých ľudí, ku ktorej sa dostala dievčina odlišná ako mladí zo skupinky. Skupina ju však zlákala na drogu aj prostredníctvom lásky k jednému z členov. Tak sa dievčina stala jednou z nich, zapadla do masy a účinky drogy nenechali na seba dlho čakať. Začali ju prenasledovať nočné mory, desivé myšlienky sa striedali s beztiažovými náladami. Tragická chvíľa nastala, keď mladík, do ktorého sa zamilovala, zomiera vďaka droge. Vtedy si dievčinu droga úplne získa – chobotnica vynárajúc sa nad hladinu ju mocne zachytí svojimi chápadlami a tlačí pod hranicu života bez závislosti. Na konci však herci prezrádzajú, že to bol iba sen...
Vo vzduchu však ostáva visieť otázka, či naozaj niekde na všetkých nás nečaká chobotnica pod hladinou mora našich duší a nevynorí sa práve vtedy, keď sa bude zdať, že náš život plynulo pláva po onej hladine. Odpovede sa skrývajú v každom z nás a každá odpoveď je iná. Možno i preto v tomto divadle netreba hľadať dej, či postupnosť situácií, ale je dôležité vycítiť vynárajúce sa otázky zo záplavy myšlienok, ktoré Čakajúca chobotnica obsahuje.
Ján Hyža