Čo Stefani nezabije, to ju posilní

Omyl. Stefani Nováková z Jakubova mala cestu osudom kadejakú. Od mladosti vystlatú životnými krivdami. Niekto by pod ich ťarchou asi klesol. Ona však vedela, že si to jednoducho nemôže dovoliť. Jej život a činy ovplyvňovali okolnosti, akým sa nedalo povedať nie.
Stačilo málo. Predčasný pôrod, asfyxia dieťaťa po narodení. To, čo z pôrodopisu znie ako banalita, znamenalo vážne poškodenie prvorodenej dcérky. Stefani čoskoro vedela, že jej dieťa nebude „ako iné“, nezahrá sa s rovesníkmi, s mamou nebude písať prvé písmenká a lúštiť šlabikár. Bolo však jej, milované a milujúce, hoci aj svojím spôsobom.
Mama nerezignovala. Čo by jej pomohlo poddávať sa slzám a pocitom ukrivdenosti? Radšej rozmýšľala, ako pomôcť dcére, sebe, rodine. Pracovala v zdravotníctve a k mnohým moderným poznatkom mala prístup. Aj prístup manžela a rodičov robil svoje v pozitívnom slova zmysle.
Šokom sa pre ňu stal práve prístup lekárov. Chcela im dôverovať a veriť, že urobia pre jej dieťa maximum. Namiesto toho posudkové komisie vyslovovali verdikt „Do ústavu!“ V socializme nemali postihnutí medzi zdravými miesto. Mali im zmiznúť z očí, veď spoločnosť bola predsa zdravá a životaschopná...
Stefani o svoje dieťa bojovala. Nie, nezverí ho odborníkom, je matka a vychová si ho sama. Pustila sa do práce. Spojila sa s ďalšími rodičmi postihnutých detí, radili a pomáhali si navzájom. Ani chvíľu nechcela zostať nečinná. Dobre vedela, k akým myšlienkam to vedie.
Dcérka rástla. Počas školskej dochádzky striedavo trávila čas v Dome sociálnej starostlivosti v Skalici a doma v Jakubove, kam ju rodičia privážali na víkendy. V roku 1990 už bolo možné uvažovať o osobnej asistentke. Bolo to dobré riešenie, ale Stefani to vnuklo ďalšiu myšlienku: A čo tí, ktorí asistentku nemôžu mať? Ako sa postarajú o handicapované dieťa?
Podarilo sa jej, spoločne s ostatnými takto rozmýšľajúcimi rodičmi z okolia, zrealizovať plán denného stacionára. Od obce získali budovu nevyužitej materskej škôlky a pustili sa do práce. Stefani sa žiadnej nevyhýbala. Varila, učila, kŕmila svojich zverencov. Dokonca sadla za volant mikrobusu a zvážala deti z okolitých dedín do stacionára. Popri všetkom si ďalej zvyšovala kvalifikáciu. Bolo jej jasné, že v podmienkach neštátneho zariadenia obstojí len s obrovským množstvom vedomostí.
Osud asi vedel, kedy svoju krutosť prehnal. Stefani dal ešte jednu, tentoraz zdravú dcérku. Darí sa jej, študuje a mame a staršej sestre je oporou. Stefani s úsmevom hovorí, že tvrdohlavosť zdedila po nej. Čo by však z jej rodiny zostalo nebyť tvrdohlavosti? Životná skúška ju nezabila, ale posilnila. A vďaka tvrdej, posilnenej hlave, sa zrodilo zariadenie, kde nachádzajú azyl deti i mladí ľudia, ktorým život veľa vzal.
Andrea Engelová