ra Senice cíti ako ryba vo vode.
Osudy tohoto svetobežníka by pokojne mohli inšpirovať tvorcov seriálov. V roku 1937 prišiel na svet v Prahe zároveň so svojím dvojčaťom Pavlom. Sotva mali obe deti tri mesiace, rodina sa presťahovala do Bratislavy. Otcovi farmaceutovi kúpili príbuzní lekáreň a manželka s deťmi ho nasledovali. Počas vojny sa presunuli do dedinky Oreské blízko hraníc s vtedajším Protektorátom Čechy a Morava. Matka, pôvodom Češka, chcela byť bližšie k svojim príbuzným a šťastnou náhodou sa jej podarilo kúpiť dom neďaleko Holíča.
Matka Petra Horvátha pred vojnou pracovala v diplomatických službách. Pôsobila v Nemecku i v Dánsku. Po rozdelení Československa a vypuknutí vojny sa do Prahy nemohla vrátiť, ale nerezignovala. V Oreskom sa vrhla do práce a prevzala funkciu zdravotnej sestry, lekárky aj lekárničky. Zaujímalo ju všetko, čo sa týkalo lekárskej starostlivosti. Navštevovala nevládnych a starých ľudí, opatrovala chorých.
Keď prehrmela vojna, Horváthovci sa opätovne presunuli do Prahy a v novembri 1945 odcestovali s diplomatickými jednotkami do Švajčiarska. Chlapci vyrastali obklopení prekrásnou prírodou a v dostatku, ale na detstvo na Slovensku nezabúdali. S krajanmi sa stretávali v spolkoch emigrantov, nadväzovali kontakty a udržiavali stále duchovné prepojenie na krajinu, v ktorej sa učili prvé písmenká a púšťali šarkanov.
Rodičia sa medzičasom rozviedli, chlapci zostali s matkou vo Švajčiarsku. Absolvovali školskú dochádzku, zmaturovali a rozhliadali sa po svete. Peter, ktorý veľmi rád cestoval, sa vo vlaku z Janova do Lugana dal do reči s mladým mužom, ktorého angličtina mu znela inak, ako britská alebo americká. Dozvedel sa, že jeho spolucestujúci prišiel z Austrálie a cestuje za bratom do nemeckého Stuttgartu. Nepôsobil však ako rodený Austrálčan a vysvitlo, že je Slovák. V roku 1948 utiekol za hranice. Petra zaujímalo, z ktorej oblasti jeho nový známy pochádza. Mladý muž sa zasmial a povedal, že tá dedina je taká malá, že nie je ani len zakreslená na mape, ale nachádza sa v blízkosti Holíča. Bolo to Oreské.
Osudové stretnutie, ktoré sa neskončilo vystúpením z vlaku, podnietilo Petra Horvátha k ďalším plánom. Podarilo sa mu vrátiť na Slovensko, do Oreského. Začiatkom šesťdesiatych rokov prišiel na staré miesta ako turista. Zhodou okolnosti pricestoval práve na Veľkú noc a so svojimi dávnymi priateľmi sa stretol po omši. Už vtedy sa rozhodol, že tadiaľto povedie pomyselný most spolupráce. Na realizáciu svojho sna si však počkal ešte viac ako dvadsaťšesť rokov.
Po potlačení Pražskej jari sa do Švajčiarska dostalo mnoho slovenských a českých emigrantov. Peter Horváth im v spolupráci s úradmi pomáhal, aby sa dokázali vžiť do novej situácie, nájsť si prácu a školy, prispôsobiť sa novému životnému štýlu. Vtedajšia československá vláda mu to nezabudla. Keď o šesť rokov neskôr zomrel v Čechách Petrov otec, synovi odopreli udeliť vízum bez udania dôvodu. Ďalšie roky papierovo bojoval s československými úradmi, kým dostal akú-takú odpoveď. Musel sa vzdať československého občianstva. Neuposlúchol a za trest nemohol až do roku 1988 navštíviť svoju pôvodnú vlasť.
Cestoval teda po svete. Ocitol sa na Aljaške a s doktorom Bubeníkom, vedcom českého pôvodu, skúmal reakcie zvierat. Prežíval niekoľko týždňov úplne sám v tundre a sledoval losy karibu. Presúval sa pešo niekedy aj tridsať kilometrov.
V Spojených štátoch si našiel prácu, vystriedal štáty Missouri a Florida, neskôr prišiel na rad čierny kontinent. Precestoval Afriku, najmä Juhoafrickú republiku. Potom spoznával Áziu. Každých päť rokov jedna veľká cesta - tak znelo jeho heslo. Cestovania sa nevzdal ani po založení rodiny. Syn a dve dcéry jeho vášeň zdedili a dnes, už dospelí, k nej vedú aj svoje deti.
Peter Horváth síce precestoval značný kus sveta, ale v srdci nosil jeho jediný maličký kúsok - Záhorie. Dúfal, že aspoň posledné roky aktívneho života venuje starej vlasti. Želanie sa mu splnilo. Už piaty rok je poradcom senického primátora i oreskej starostky. Organizuje vzájomné vzťahy Senice, Skalice a Oreského s obcou Herzogenbuchsee vo švajčiarskom kantone Bern. Vďaka nim fungujú rôzne kultúrne výmeny, detské tábory a rôzne nadačné projekty.
Popri všetkým nemalým povinnostiam a pribúdajúcim rokom si nájde ešte čas na veľký výlet. V tomto roku plánuje navštíviť Indiu. Zhodou okolností sa tam chystá stretnúť s dcérou právničkou, žijúcou vo Švajčiarsku. Aký otec, taká dcéra, dodáva pobavene.
Andrea Engelová
