Čo v mladosti nestihol, v dôchodku našiel

Niekdajší riaditeľ školy a primátor Senice, dnešný dôchodca a stále aktívny hudobník žije naplno. Od narodenia to inak ani nevie. Bol najmladším z piatich detí a v rodine obuvníka sa mali všetci čo oháňať, aby nechodili bosí podľa známeho úslovia. Otec si popri práci našiel čas aj na svoju lásku - heligónku. Starší bratia samozrejme tiež a najmenšiemu Pavlovi nedalo, aby sem-tam nepostláčal gombíky a nevylúdil tóny. Sám nevedel ako, no odrazu zahral aj pesničku a otcovi zákazníci mali pri oprave topánok o program postarané. Nikdy mu nikto neukázal, ako má hrať, stupnice sa naučil sám metódou pokusov a omylov.
Keď mal štrnásť rokov, otec náhle zomrel. Súrodenci síce stáli na vlastných nohách, ale matka - vdova po živnostníkovi, nedostala žiaden dôchodok. Chlapec končiaci meštiansku školu musel uvažovať, ako vyriešiť existenčný problém. Pomohla náhoda. Novootvárané pedagogické gymnázium veľkoryso prijímalo najmä siroty a polosiroty, poskytovalo štipendiá a štúdium s ubytovaním zadarmo. Na prijímacie pohovory šiel s malou dušičkou. Čo ak to nevyjde? Celá dedina bude rozprávať, aký je hlúpy, ani len skúšky nezloží...
Skúšky sa podarili, štyri roky štúdia preleteli ako voda. Odrazu bolo po maturite a pred mladým Pavlom Grimmom sa otvorila skutočná prax. Na prvé pracovisko v Šaštíne nastúpil s dobrým kreditom. Uviedol sa ako futbalista v dorasteneckom výbere a jeho budúci žiačikovia doma rozprávali, aké góly nastrieľal v nedeľu pán učiteľ.
Láska k športu nevylučovala lásku k hudbe. Vďaka znalosti hry na husle a na harmoniku mal znesiteľnejšiu povinnú vojenskú službu. Pridelili ho k pohraničnej stráži, čo vzhľadom na svoj „triedny pôvod“ neočakával. Jeho veliteľ ctižiadostivo plánoval vytvoriť hudobné vojenské teleso a keď zistil, že nováčik Grimm vie hrať, ešte pred zložením prísahy ho vyšupoval domov po husle. Necelé tri týždne po narukovaní sa objavil na dvore. Matke od prekvapenia vypadli vedrá z rúk – myslela si, že sa jej sníva.
Po návrate do civilu sa pred mladým pedagógom otvorili nové obzory. Nastúpil v Dome pionierov ako výchovný pracovník a po čase sa stal riaditeľom. Orientácia vtedajšej pionierskej organizácie smerovala najmä k turistike a záujmovej činnosti, takže jeho športový a umelecký duch si prišiel medzi deťmi na svoje. Zároveň však nemienil opustiť školstvo a napokon láska k výuke zvíťazila. Diaľkovo vyštudoval slovenčinu a hudobnú výchovu.
Pamätníci tvrdia, že Pavol Grimm „svoju“ I. Základnú školu v Senici postavil vlastnými rukami. Nie sú ďaleko od pravdy. Niekoľko rokov nielen učil, ale aj každú voľnú chvíľu venoval stavbe novej budovy. Oproti tomu, v čom sa dovtedy vzdelávali senické deti, mu pripadalo, že stavajú druhé Hradčany. Jeho úsilie korunovalo veľkolepé sťahovanie do novostavby, pri ktorom si deti prinášali z kasární uskladnený školský nábytok podľa hesla „Každý žiak svoju lavicu“.
Nasledovali roky riaditeľovania. Úsilia o čo najlepšie výsledky žiakov aj učiteľov. O tom, že sa mu to darilo, svedčí množstvo tých, ktorí jeho pedagogické reformy zažili na vlastnej koži a neskôr ich zhodnotili v praxi. Dnes sú z nich odborníci na svojich miestach a za úspech vďačia hlavne základnej škole.
Čas nezastal, z riaditeľa vychýrenej zédeešky sa stal predseda mestského národného výboru, neskôr primátor mesta. O týchto rokoch Pavol Grimm s úsmevom hovorí, že „museli byť“. Richtárčil. Nie vždy to bolo ľahké. Režimy a názory sa striedali, Senica zostávala. Chcel, aby bola krajšia a väčšia. Od rozpracovaného diela odišiel do dôchodku a dúfa, že súčasný primátor (prípadne tí nasledujúci) jeho myšlienku dokončia.
Pre Pavla Grimma je typické, že v dôchodku má viac práce, ako mal kedy v zamestnaní. Okrem záhradkárčenia sa venuje svojej veľkej láske hudbe a napísal Učebnicu hry na heligónku pre ďalších nadšencov tohoto nástroja. Pre nich pripravuje aj históriu heligónky. Určite tiež prispeje aj k dejinám mesta. Vyhľadáva doteraz neznáme fakty a podklady, takže sa čoskoro možno dočkáme zatiaľ nikde nepublikovaných historických materiálov.
Človek je vraj taký starý, ako sa cíti. Ak to naozaj platí, senický exprimátor by ešte nemal ani nárok na dôchodok. Vitalita z neho len tak srší. Nevynechá žiadnu srdcu blízku akciu, a tých je veru požehnane. Najradšej by bol „s jedným žalúdkom na dvoch hodoch“.
Andrea Engelová