Návrat z dovolenky pri jazere Duchonka v Topoľčianskom okrese sa stal osudným tridsaťsedemročnej senickej učiteľke Dane Valicovej. Stačila chvíľková nepozornosť vodiča, ktorá nasmerovala škrupinku staršej škodovky pod nákladné vozidlo Liaz a pre ťažko zranenú Danu nastal boj o život. Spočiatku sa zdalo, že môže zvíťaziť, prekonala operáciu aj nebezpečné obdobie tesne po nej, ale po týždni balansovania medzi dvomi svetmi predsa len opustila tento pozemský. Zostal po nej syn Martin, študent prvého ročníka gymnázia, rodičia a druhácka trieda plná žiakov, ktorí ešte stále nemôžu uveriť, že ich obľúbená pani učiteľka viac medzi nich nepríde.
Základnou školou na ulici V.P. Tótha ešte stále lomcuje šok z náhlej a zbytočnej smrti kolegyne. Dana si svojou ochotnou a priateľskou povahou získavala sympatie učiteľského zboru, žiakov i zverenkýň vo volejbalovom družstve školského športového strediska, kde pracovala ako trénerka. Okrem týchto povinností viedla školskú kroniku a venovala sa výtvarne nadaným žiakom. Organizovala súťaže, vyhľadávala talenty. Riaditeľ školy Viktor Blažek a jeho zástupkyňa Lýdia Vachová sa jednomyseľne zhodli na tom, že škola v Dane stratila neoceniteľnú pedagogičku.
„Bývala vždy veselá, optimisticky naladená,“ povedal nám riaditeľ Blažek. „Aj napriek osobným problémom, ktoré musela prekonávať, nedávala navonok nič najavo. Naopak, v práci i v súkromí bola dušou kolektívu, ako sa hovorí. Je to hrozná škoda, že sme o ňu prišli.“
Irónia osudu chcela, že na osudnú dovolenku Dana odchádzala pred začiatkom školského roka a preto so súhlasom vedenia prišla do školy trochu skôr, aby si mohla vybrať voľno v inom termíne. Nikomu by ani vo sne nenapadlo, že ju viac neuvidia...
Nečakaný odchod mladej ženy do večnosti nenechal ľahostajných ani žiakov školy. Dana pôsobila pätnásť rokov na prvom stupni, práve pod jej vedením sa stovky prváčikov učili čítať Ema má mamu a maľovať prvé písmenká. Mnohí z jej bývalých žiakov už majú vlastné rodiny, ale našli si čas zaspomínať si na ňu pri poslednej rozlúčke. A tí najmladší, ktorí sa tešili, ako jej po prázdninách dokážu, že z prvého ročníka ešte všetko nezabudli...? Smutné oči a sklamanie hovorili za všetko.
„Chcel som pani učiteľke povedať, že som cez prázdniny čítal,“ prezradil Radko. Jeho spolužiak sa pridal: „A ja som chytil lúčneho koníka. Ukázal by som jej ho.“
Tragédia si vybrala svoju daň. Zanechala prázdnotu v množstve ľudí, ktorí športovkyňu, učiteľku a kamarátku Danu Valicovú poznali. Rozlúčili sa s ňou 6. septembra na senickom cintoríne alebo aspoň v duchu. Nikto z nich na ňu nezabudne.
Andrea Engelová
