Partia dievčat, ktorá reprezentovala školu v rôznych športoch a naháňala sa za loptou v Sokolovni, začala trénovať hádzanú. Prvým a dodnes najobľúbenejším trénerom bol pán Vladimír Sedlák. Hoci bol prísny, svojou láskavosťou a dobrotou si získal všetky. Boli to brankárka Margita Hladká, hráčky Anna Zíšková, Oľga Havlová, Eva Kramárová, Lýdia Vašíčková, Anna Kunková, Eva Barčová, Elena Polakovičová, Jana Albrechtová, Irena Holovanišinová, Oľga Čmelová, Marta Voleková a postupne pribúdali ďalšie, Marta Masaryková, Silvia Vašíčková a brankárka Viera Mičová.
„V čase, keď mal pán Sedlák služobné povinnosti, trénoval nás Václav Pretl, vojak zákl. vojenskej služby, hráč Dukly Senica. Našim „úhlavným nepriateľom“ bola Myjava, no najväčšie „nakladačky“ sme dostávali od Častej. Začiatky boli skutočne veselé. Nemali sme skoro nič. Dve lopty požičané od mužov, spartakiádne trenírky, čo nám ponúkli, boli pre 100 kg ženy, dresy žiadne. A tak sme ich doslova ukradli mužom z Dukly Senica, aby sme konečne riadne reprezentovali. Škvárové ihrisko sem tam prerastené trávou sme si samy udržiavali, umývali sme sa pod tečúcou vodou zo studne oproti Sokolovne, ktorú sme si samy „napumpovali“. Na zápasy sme cestovali spolu s mužmi v nákladnom aute prikrytom celtovou plachtou, v lepších časoch vlakom a neskôr autobusom. Jedlo a pitie z domu.
Ani jedna z nás po dnešný deň nespomína na nič v zlom, lebo skutočne sme tento šport milovali, niektoré pokračovali ďalej. Dôležité je, že nás poznačil na celý život: viedli sme k športu deti a dnes aj vnukov,“ zaspomínala Oľga Manasilová, rod. Havlová.
