aj starú ľudovú múdrosť vraviacu o tom, že najviac húb rastie po daždi, vzhľadom na tohtoročné usmoklené leto sa pravdepodobne máme na čo tešiť. Spolu so skúseným hubárom, pánom Emilom Potúčkom zo Senice, prinášame niekoľko rád, ktoré sa môžu zísť nejednému amatérskemu hubárovi.
Ako Záhoráci sa môžeme popýšiť tým, že v našej oblasti rastie najviac druhov húb z celého územia Slovenska. Aj preto medzi pravidelných návštevníkov okolitých lesov nepatríme len my – Záhoráci, ale aj hubári z okolia, napríklad z Trnavy či z Bratislavy. Samozrejme, väčšinou už majú svoje tajné a osvedčené miesta, o ktorých vedia, že tam nájdu „to pravé“. Za všetky spomenieme aspoň jedno: v agátových lesoch medzi Senicou a Dojčom si prídu na svoje milovníci bedlí vysokých.
Všeobecne platí, že miesta, kde rastú pekné hríby, a to dokonca vo veľkých počtoch, sa nachádzajú hlboko v lesoch. Aj v tomto prípade však výnimka potvrdzuje pravidlo. Aj pánovi Potúčkovi sa už stalo, že našiel „pekných pár kúskov“ len niekoľko metrov od hlavnej cesty.
Dilemou hubárov býva aj to, či huba, ktorú našli, je jedlá alebo nie. Ak sa nechcete hubovou polievkou priotráviť, praktická rada znie: zbierajte len tie huby, ktoré poznáte. Váš košík síce bude možno o čosi ľahší, no zároveň môžete predísť mnohým nočným nepríjemnostiam v podobe nočných nevoľností. Takisto platí aj to, že huba, ktorá je červivá, je jedlá.
Dokonca aj jedlé huby sa môžu stať nejedlými, ba až jedovatými vtedy, ak sa namiesto do košíka zberajú do igelitovej tašky. Krušné chvíle si môžete prežiť aj vtedy, ak budete huby zapíjať alkoholom, ktorý väčšina húb neznáša.
Ak už sa vyberiete do lesa a domov namiesto zásob na celý rok prinesiete len prázdny košík, nezúfajte. Veď hubárčenie nie je len o tom, kto viac nazbiera. Je to najmä o oddychu a prechádzke po čerstvom vzduchu.
Jana Jakábová
