ZÁHORIE. Vo veku 89 rokov zomrel 14. júla 2024 po dlhej ťažkej chorobe významný slovenský novinár, historik a vysokoškolský pedagóg, zakladateľ časopisu Historická revue, František Višváder. Posledná rozlúčka sa bude konať v piatok 19. júla o 17:00 na cintoríne v jeho rodnej obci Suchohrad.
Držiteľ niekoľkých ocenení
V svojej publicistickej tvorbe sa tematicky venoval predovšetkým problematike medzinárodných vzťahov, diplomacii a histórii rozvojových krajín v moderných dejinách. Tieto témy boli predmetom vedeckého výskumu aj počas jeho pôsobenia na katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave v rokoch 1963-1997.
Je držiteľom ceny SLF za Historickú revue ako najlepší časopis roka 1995 a Zlatej medaily za zásluhy o Filozofickú fakultu UK. Bol vedúcim autorského kolektívu Encyklopédie Suchohradu, ktorá roku 2011 vyhrala súťaž o najlepšiu knihu Záhoria a zároveň získala hlavné ocenenie i v celoslovenskej súťaži Kronika 2011.
V tom istom roku mu obecné zastupiteľstvo udelilo titul Čestný občan Suchohradu. Rozlúčka sa bude konať v piatok 19. júla o 17:00 na cintoríne v jeho rodnej obci Suchohrad.
Vlaky na Záhorí budú jazdiť oveľa rýchlejšie. Železnice chcú povolenia riešiť v zrýchlenom konaní Čítajte Zaujímala ho história
František Višváder sa narodil 22. októbra 1934 v Suchohrade na Záhorí. Už ako poslucháč odborov žurnalistika a slovenčina na FF UK v Bratislave v rokoch 1953-58 sa zaujímal predovšetkým o históriu. Dva roky pred skončením štúdia na vysokej škole Františka Višvádera prijali za redaktora denníka Pravda v roku 1956), kde pracoval na oddelení medzinárodných vzťahov do konca roku 1963 - v posledných troch rokoch vykonával funkciu zástupcu vedúceho oddelenia.
V rokoch 1956-63 uverejňoval svoje články v Pravde, Predvoji, Živote, Našej vede, Smene, Hlase ľudu , v Slovenskom rozhlase a i., ktorých počet presiahol úctyhodný počet, viac ako 300. Po nastúpení novinárskej dráhy v denníku Pravda sa ťažiskovo venoval problematike medzinárodných vzťahov a situácii v rozvojových krajinách. Vtedy mu v rozpätí piatich rokov vyšli tri knihy, ktoré mali charakter literatúry faktu. Pochod zla - Od Mníchova k 14. marcu, Latinská Amerika – nepokojný kontinent a Nové dni Afriky, ktorú preložili aj do maďarčiny.
Musel písať pod pseudonymom
V roku 1963 začal pôsobiť na katedre všeobecných dejín na FiF UK v Bratislave kde svoju úspešnú vedecko- pedagogickú dráhu musel v 70-tych rokoch nútene, pod tlakom spoločensko-politickej situácie, na takmer dvadsať rokov prerušiť. Počas tohto obdobia mal zakázanú pedagogickú činnosť, no v zátiší knižnice Historického seminára FiF UK naďalej, i keď veľmi opatrne, mohol dýchať jeho novinársky rukopis, často krát však zašifrovaný do autorských skratiek a pseudonymov.
I napriek nepriazni spoločenského postavenia, Višváder neustával najmä v práci novinára a publicistu vo viacerých periodikách, v rozhlase a televízii. Jeho tvorba v 70 – tych a 80-tych rokoch bola veľmi pestrá a bohatá, no väčšinou pre verejnosť sprístupňovaná pod pseudonymami a autorskými skratkami ako naríklad V. Branko, F.Majtán , F.Matúš, -fer- a iné.
Ako Vladimír Brezniansky, Vladimír Záhorský, Ladislav Slabey, Ján Kerďo, František Branko či František Bajo vytvoril niekoľko literárnych a historicko- publicistických rozhlasových pásiem a relácií, ktoré skrývali a dnes otvárajú cestu poznania k dramaticko-publicistickej tvorbe Višvádera.
V rokoch 1972 až 1979 napísal pre rozhlasové vysielanie viacero dramatických pásiem a rozhlasových hier, tematicky venovaných niektorým významným udalostiam a osobnostiam moderných dejín, ktoré sú svedectvom nielen novinárskej a publicistickej vyzretosti ich autora, ale aj jeho schopnosti uchopiť tému v dramaticko-umeleckej rovine ako živú reportáž a výpoveď doby, ktorú sa predsavzal poslucháčovi priblížiť.
Od konca 70-tych rokov až do roku 1989 sa tribúnou jeho publicistickej tvorby stal najmä týždenník Nové slovo, kde uverejnil niekoľko desiatok populárno –náučných článkov ( viac ako 80) predovšetkým z dejín Latinskej Ameriky, zo svetových dejín 20. storočia a o viacerým osobnostiam slovenského a českého kultúrneho a politického života. Redakcia Nového Slova F. Višváderovi, utajovanému pred verejnosťou pseudonymami, v roku 1984 udelila za dlhoročnú spoluprácu pamätnú medailu 40. výročia vzniku časopisu.
Doma mu zaklopali kukláči. Je zrejme jediným človekom, ktorý sa potešil ich návšteve Čítajte Rok 1989 priniesol Františkovi Višváderovi rehabilitáciu, teda „vrátenie dobrého mena“, hoci ho objektívne nikdy nestratil. Dostalo sa mu síce spoločenskej satisfakcie, no roky zmarené proskripciou mu už nik nemohol nahradiť. Jeho návrat do pedagogického procesu bol ešte reálny, no ponúknutá možnosť vedeckej kariéry ostala pre realisticky zmýšľajúceho intelektuála, akým bol František Višváder, už v nenávratne.
V roku 1990 habilitovaný na docenta všeobecných dejín 20. storočia neprijal už v zárodku, hodenú rukavicu viesť fakultu na poste dekana a napevno sa rozhodol pre inú alternatívu: vytvárať pre slovenskú historiografiu a širokú verejnosť, hladnú po slobodnom a necenzurovanom poznávaní vlastnej histórie v kontexte celosvetového spoločenského vývinu platformu pre popularizáciu vedeckých poznatkov historickej vedy.
Založil populárny časopis
V roku 1989 spolu s úzkym okruhom spolupracovníkov založil populárno – vedecký časopis Historická revue a stal sa jeho prvým šéfredaktorom na takmer desať rokov. Časopis Historická revue sa stala opätovným naplnením a skĺbením jeho schopností novinára a historika. Už po niekoľkých rokoch vydávania sa časopis zaradil medzi najrenomovanejšie u nás.
V roku 1994 sa dokonca stal časopisom roku. Až do konca života ostal docent František Višváder verný svojmu celoživotnému poslaniu šíriť osvetu písaného slova. Aj po odchode do ústrania, do Malaciek, pokračoval v písaní a koncipovaní nových autorských projektov: vedecko-fantastickej literatúry pre deti (Bláznivé leto) , knihy rozprávok (Krásna Felicita) a encyklopedického diela z oblasti regionálnej histórie (Encyklopédia Suchohradu).
Na Záhorí zrekonštruujú desiatky mostov. Čoskoro sa začne výstavba mosta ponad Chvojnicu Čítajte František Višváder bol vždy kritický k akejkoľvek ideológii a demagógii doby, ktorú aktívne prežíval a akoby z druhej línii sa ju snažil neustále „prekrúcať“ na svoj obraz a obraz ľudí, ktorí mu verili . V svojom kriticko-osvietenskom duchu možno ostal nevypočutý hlasmi mocných, no jeho hlas a práca ostali pre mnohých správnym kompasom. Jeho písané slovo nespokojného a búrlivého reportéra a historika je možno už uložené ad acta, no nie je odsúdené na večný odpočinok. Iste sa ešte neraz stane žiadaným.
