Skupina dobrovoľníkov zo Slovenska precestovala po Ukrajine tisíce kilometrov počas 13 dní v požičanej dodávke a aute.
"Nebola to síce asi vysnívaná dovolenka, ale aj tak to malo svoje čaro a nakoniec naozaj išlo o najlepšiu dovolenku v živote," povedal JÁN ÁBEL, organizátor tejto dobrodružnej cesty.
Cieľom cesty, okrem odvezenia humanitárnej pomoci, bolo pomôcť so stavbou prístrešku pri fare v Slavjansku v Doneckej oblasti.
Opísal dobrodružnú cestu a hrôzy, ktoré po sebe na Ukrajine zanechala vojna, ale aj dojímavé zážitky.
Aktivista zburcoval archeológov aj pamiatkový úrad. Po sto rokoch chce obnoviť výskum Čítajte Ako vznikol nápad ísť na Ukrajinu a prečo ste sa tam vlastne vybrali?
Nad pomocou som premýšľal úplne od samého začiatku vojny na Ukrajine. Situácia na fronte sa stabilizovala, vtedy ustali aj príchody odídencov. Sem-tam niekto prišiel nový, rád som pomáhal zháňať ubytovanie. Naposledy som riešil koncom minulého roka pomoc pre päťčlennú rodinu od Charkova. Približne vtedy som začal premýšľať o ceste na Ukrajinu. Keďže sa venujem paleontológii, najviac ma motivoval známy ukrajinský paleontológ Serhij Fiňko, ktorý je expertom na vzácnu ediakarskú faunu starú šesťsto miliónov rokov. Serhij má najväčšiu zbierku tejto raritnej fauny na svete a z ekonomických dôvodov sa časti zbierok potreboval zbaviť.
Takže ste tam cestovali vyzdvihnúť fosílie?
No, kým som vycestoval, stalo sa, že Serhij mi tri malé kolekcie poslal poštou, ale zároveň sme sa dohodli na vykopávkach priamo v teréne, teda na moldavskom pohraničí, ktorú som sa rozhodol spojiť s humanitárnou pomocou. Taktiež sme šli rekonštruovať Rímskokatolícku farnosť svätých Cyrila a Metoda.
V článku sa dočítate:
- Opis dobrodružnej cesty po vojnovej Ukrajine,
- koľko dobrovoľníkov sa vybralo na túto cestu,
- dôvody, prečo išli na tento nebezpečný výlet,
- čo vzrušujúce tam zažili,
- čo ich dojalo,
- ako vyzerajú zbombardované časti Ukrajiny,
- či si vyskúšali strieľanie,
- ako to vyzerá pár kilometrov od frontu,
- aké komplikácie nastali pri návrate na hraniciach,
- čo unikátne si priniesli na Slovensko,
- kedy chystajú ďalšiu cestu na Ukrajinu.
Predpokladám, že nasledovala humanitárna zbierka pre ľudí na Ukrajine?
Rozhodil som kontakty a siete. Môj bývalý kolega Roman z Dolného Kubína ma ako čitateľ mojich blogov kontaktoval, že sa s partiou práve vrátil zo Slavjansku na Donbase a čoskoro tam pôjdu znovu. Navyše sa mi ozval ďalší čitateľ mojich blogov, zhodou okolností taktiež z Dolného Kubína, Patrik. Na začiatku júna som začal dávať dokopy humanitárnu pomoc a plánovať detaily.
Podarilo sa vám zohnať potrebné veci?
Zohnali sme tri osobáky detského oblečenia, detskej kozmetiky a nejakých písacích potrieb pre deti z oblasti Charkova. Podarilo sa nám ich všetky odovzdať. Na hraniciach však platí príšerná byrokracia, takže akákoľvek humanitárna pomoc sa musí spracovať do formulárov a precliť. Pristúpil k nám majster strechár Ľubo a vo štvrtok večer sme vyrazili do Popradu. Tu bola prvá zastávka a prvé prenocovanie. Ráno o tretej sme sa vybrali na východ.
Koľkí ste sa vybrali na Ukrajinu?
V jednom aute som šiel ja, Roman a Patrik, plus išla aj dodávka v zostave Tony, Anatolij priamo zo Slavjansku, Ľubo a Vlado. V Prešove o hodinu sme pribrali Otilku z katolíckej charity. Potom sa to všetko začalo. V Ubli sme boli zhruba o šiestej ráno. Na hranici nás rýchlo prezreli a boli sme na Ukrajine.
Pri úteku cez železnú oponu zomreli stovky emigrantov, na Záhorí vzniká jej replika Čítajte Aké to tam bolo?
Cesty v dedinách smerom na Ľvov sú priemerné, nezhodovali sa rečami, že na Ukrajine treba tank pre zlé cesty. Čakali nás prvé checkpointy. Mladí aj starší muži s Kalašnikovmi na chrbtoch nám kontrolovali pasy. Prekročili sme hrebeň Karpát smerom k Ľvovu. Cesty boli naozaj paradoxne lepšie ako na Slovensku.
