ANDREJ WSÓL pátral po Záhorákoch, ktorí v období prvej a druhej svetovej vojny emigrovali do Ameriky. Dokonca objavil zaujímavé kriminálne prípady, ktoré sa ich týkajú. Nedávno o nich prednášal v Malackách.
Wsól je síce grafik, no už v detstve sa zaujímal o históriu. Informácie hľadal rôzne. Tie prvé zohnal prostredníctvom webových zoznamov pasažierov, ktorí prechádzali imigračným strediskom Ellis Island v New Yorku. Rekord prijatých ľudí v tomto stredisku bol až 11 700 za jeden deň.
"Na Záhorí neexistovala rodina, ktorá by nemala príbuzného emigranta" hovorí Wsól.
Aké boli osudy Záhorákov, ktorí sa vybrali do USA?
Prvý, ktorého som rozoberal bol Jakub Polák. Odišiel do indiánskej rezervácie Čiernonožcov. S indiánkou sa dokonca oženil. Chcel mať zrejme svoju vlastnú farmu, v rezervácii v Montane si ju aj kúpil. Bolo to trochu exotické a netradičné. Našiel som aj fotku jeho manželky. Mali spolu štyri deti. On sám sa nedožil vysokého veku, zomrel na brušný týfus keď mal 43 rokov.
Seničania majú unikátny park pri múzeu. Zachovali pôvodnú architektúru a budovali ho na dvakrát Čítajte Jeho indiánska manželka sa veľmi rýchlo vydala za miestneho farmára, zrejme nechcela byť sama s deťmi. Zomrela na infarkt v septembri 1973. Krátko predtým utrpela popáleniny. Varila na otvorenom ohni a zapálili sa jej šaty.
Boli tam aj iné osudy. Gustáv Košík z Malaciek sa stal delegátom Slovenskej ligy v Amerike. So Štefánikom cestoval po Rusku, jednali s cárskou vládou v roku 1916. Košík sa usadil v Passaic - New Jersey, kde bola veľká komunita Slovákov. Stal sa redaktorom novín spolku Slovenský Katolícky Sokol, ktorý založili Slováci zo Spiša.
V článku sa dozviete:
- O slávnych Záhorákoch, ktorí emigrovali do USA,
- pikošky zo života niektorých emigrantov,
- o Malačanovi, ktorý spolupracoval so Štefánikom,
- ako fungovali migračné strediská,
- s akými batožinami emigranti cestovali,
- ako Andrej Wsól informácie vypátral.
Keď prišiel do New Yorku, študoval na miestnej univerzite právo. Spoznal sa s Matildou Riškovou z Kútov. Napokon sa vzali, ale aj rozviedli. Poslal ju, aby sa vrátila k rodičom do Európy s tým, že za ňou príde. No neprišiel, našetrila si a vrátila sa. Už ju však nepustil do ich spoločného domu, tak sa s ním súdila. Vďaka novinovým článkom sa dajú dozvedieť aj pikošky.
Rozviedli sa a ona si vzala Američana holandského pôvodu. Košík sa oženil tiež ešte raz, oveľa neskôr. Deti už nemali. Štefánik o ňom hovoril, že bol ctižiadostivý, nedá sa však povedať, že boli kamarátmi. Fungovali spolu aj keď bol Štefánik v Amerike. Mal dokonca pomáhať pri verbovaní bojovníkov z rady emigrantov do česko-slovenských légií.
Košík dokonca pozval Štefánika do Passaic v New Jersey, ten pozvanie prijal. Pri príležitosti výročia jeho úmrtia tam Košík inicioval aj výstavbu pamätníka, ktorý stojí dodnes.
Koľko ste ich vypátrali?
Je ich veľmi veľa. Cestovali nielen v rámci monarchie, ale aj po celom americkom kontinente. Väčšina Záhorákov, keď odišla do Ameriky, zostala v priemyselných centrách, alebo šli do baní či na bitúnky. Veľa ich odišlo do Ford City v Pensylvánii. Mesto vzniklo kvôli sklárňam. Boli najväčším producentom skla na svete. Začínalo tam veľa Záhorákov. Dokonca aj dvaja Polákovi súrodenci, ktorého som spomínal na začiatku.
Na Záhorí neexistovala rodina, ktorá by nemala príbuzného emigranta.
Paroplavebné spoločnosti zažívali veľký boom, snažili sa na loď dostať čo najviac ľudí. Mali z toho veľké zisky. Len cez imigračné stredisko Ellis Island prešlo v roku 1907 denne 5-tisíc ľudí. Rekord bol 11 700 ľudí za jeden deň. Lodiarske spoločnosti prevážali aj korešpondenciu, uhlie a iné veci. V lodiach prevážali aj rakvy. Stávalo sa totiž, že ľudia počas plavby zomierali. Telo potom hodili do vody v rakve.
Nie všetky listy od emigrantov do Európy sa dostali k adresátom. Najväčšia cenzúra vládla v cárskom Rusku a úradníci zabavovali všetku poštu zasielanú z Ameriky. Príbuzní migrantov tak nevedeli, čo je s ich blízkymi.
Občas sa stalo, že ma kontaktovali ľudia zo Slovenska s tým, že majú príbuzných v zahraničí a chceli získať nejaké informácie o ďalších generáciách potomkov žijúcich v USA.
Boli medzi nimi aj slávni Záhoráci?
Písal som o Leopoldovi Kršekovi z Gajarov. Dostal sa do automobilovej siene slávy v roku 1997 v Amerike. V múzeu v Lincolne - Nebraska, je jeho športové auto. Uplatnil sa v nemeckej automobilke, odišiel do Ameriky. Pracoval najmä v Chicagu, začal vyrábať pretekárske autá, čím sa preslávil. On sám istú dobu pretekal, ale mal dosť rozumu, aby s tým prestal, pretekári mali totiž vysokú úmrtnosť.
Zmenil si meno na Krasek, kvôli ľahšej anglickej výslovnosti. Nemal deti, za manželku si vzal emigrantku Zuzanu Pavlíkovú z Turej Lúky. Nakoniec sa presťahovali do menej rušnej obce pri Chicagu. Z novín som sa dozvedel, že ich raz vykradli. Zlodeji boli vyrušení a tak stihli zjesť len polovicu koláča a zobrať Kršekovi čiapku.
Spomeniem ešte jedného Gajarana židovského pôvodu - Žigmunda Wertheimera. Jeho rodina odišla relatívne skoro do Viedne. Zrejme by tam zostali, keby nedošlo k anšlusu Rakúska.
Venoval sa ľahkej atletike a plávaniu. Stal sa profesionálnym viedenským trénerom plavkýň. Hedy Bienenfeld bola jeho najúspešnejšia zverenkyňa, vyhrávala súťaže vo viacerých štátoch. Zúčastnil sa s ňou majstrovstiev v Bologni, kde získala medailu, zúčastnila sa aj olympijských hier v Amsterdame. Neskôr sa vzali, ich manželstvo zostalo bezdetné. V roku 1935 uskutočnila najlepší rakúsky výkon v plavbe na 100 metrov hore znak.
Dostali sa do Veľkej Británie, tam boli internovaní v tábore. Nakoniec odcestovali do Ameriky. Striedavo žili v New Yorku a na Floride, kde si otvorili plavecké kurzy. Získali občianstvo v roku 1952, v 60. rokoch sa vrátili do Viedne, kde obaja zomreli.
Máte na zozname aj niekoho, kto mal priamy súvis s Malackami?
Ide napríklad o rodinu Merešovcov. Štefan Mereš pochádzal z Oravy, ale jeho manželka bola z týchto končín, tak sa tu usadili. Bola sesternicou spisovateľa Ľuda Zúbka z Malaciek. Mereš sa zrejme v New Yorku živil ako kuchár, po čase viedol vlastný hostinec aj hotel. Celkom sa mu darilo, žili na ulici pre movitejších ľudí. Chcel, aby sa jeho deti narodili v Amerike, aby dostali občianstvo.
Mereš kúpil v roku 1921v Malackách vilu pri stanici, pred ňu postavil prístavbu, kde prevádzkoval hostinec America. Diali sa tam rôzne spoločenské akcie. V roku 1952 počas socializmu rodina o hostinec prišla. V dome museli žiť aj s inými rodinami, ktoré mu tam nasťahovali. Budova dodnes stojí.
Expredseda rybárskej organizácie čelí podozreniu zo sprenevery, mal falšovať rybárske lístky Čítajte Našiel som aj Merešovho menovca, o ktorom bola zmienka v novinách, že kradol sliepky na farme, ale s naším Merešom nemal nič spoločné.
Ako ste hľadali informácie?
Základ bol v informácii, že prešli imigračným strediskom. Zväčša tam museli uviesť, z ktorej obce boli. Musel som však rátať s tým, že mnohé názvy boli v maďarčine alebo skomolené. Na internete sú do začiatku 20. storočia záznamy matrík z veľkého počtu krajín.
Na imigračnom bolo zapísané, aký mali vek, povolanie, či tam mali už nejakú kontaktnú osobu, niekedy sa odvolávali na príbuzných alebo rodákov. To mi pomáhalo hľadať ďalej. Na jednej webovej stránke sa dajú dohľadať údaje zo sčítania obyvateľstva.
Získaval som ďalšie kúsky do skladačky. Existuje aj stránka, kde sú výtlačky amerických novín, dajú sa tak nájsť napríklad úmrtné oznámenia ľudí, nehody, niekedy aj kriminálne činy. Tie väčšinou súviseli už s ich deťmi. Niektoré mali kriminálnu minulosť, ale aj sami mohli byť obeťami.
Jeden z pracovníkov v migračnom centre spomínal, že už vedeli spoznať ľudí podľa batožiny. Francúzi mali zánovné a modernejšie kufre, často aj s kovovým opracovaním. Najviac batožiny si brali ľudia zo severu - matrace, postele a všetko možné. Arabi si veci zase balili do kobercov. Niektorí mali veľké periny, v ktorých mali zabalené všetko možné vrátane príborov, či čajníkov. Niektorí nechceli batožinu odovzdávať do skladu.
Ďalšia web stránka pomáha vyhľadávať hroby. Ak viete mesto a roky, kedy predok žil, môžete skúsiť dohľadať, kde bol pochovaný, ale je to zamerané hlavne na USA.
Väčšinou sú to však suché informácie. Často migrovali ľudia v rámci štátov. Keď už boli starší, často chodili do tepla na Floridu či do Kalifornie. Nie každý však mal šťastie, že sa dožil seniorského veku. Život v Amerike nebol o veľa jednoduchší ako na Slovensku. Už len dostať sa tam nebolo jednoduché. V imigračnom stredisku sa mohlo stať, že osobu nepustili. Zisťovali, či je v poriadku po zdravotnej stránke a či nemá bohatý trestný register, aké má vlasy, farbu očí a povolanie.
Ľudia v 1. a 2. triede neprechádzali cez imigračné centrum, na rozdiel od ľudí z 3. triedy. Kontrolovali sa najmä ľudia, ktorí pri sebe nemali veľa peňazí. Finančný obnos bol totiž podmienkou.
Jedno z centier dokonca zrušili, kvôli korupcii úradníkov, predávali predražené lístky na dopravu či vymieňali peniaze v nevýhodných kurzoch pre migrantov.
V úmrtných oznámeniach sa dajú často získať informácie napr. i o tom, že zosnulá rada piekla. Jeden emigrant z Dojča pracoval v NYC na stavbe, kde sa uvoľnil pilier budovy a pochoval nešťastníka pod sebou. Niekedy narazím aj na pitevnú správu či správu z nemocníc.
Hovorili ste o krimi prípadoch, spomeniete si na nejaký?
John Skopek bol prvou narodenou generáciou v Chicagu, stal sa policajtom. V júli 1933 na to doplatil. Pri nočnej hliadke zastavil v aute zlodejov, ktorí začali hneď strieľať a zabili ho. Zaoberal som sa teda tými gangstermi. Ten, čo ho zabil, Edgar Moorehead, mal ženu slovenského pôvodu. Neskôr ho zastrelil policajt v dome, kde sa ukrýval po úteku z väzenia.
František Muzar z Gajár odišiel v r. 1913 do Ameriky. Usadil sa v New Yorku, kde pracoval ako šofér. V lete 1924 sa vrátil do Gajár po dcéru. Do USA sa už nevrátil, pretože ho koncom októbra 1924 zastrelili v rodnej obci po tanečnej zábave bratia Biksadskí. Biksadskí najprv obvinili z vraždy krajčírskeho pomocníka Žáčka, no keď sa potvrdilo, že sa strieľalo z iného revolveru, ako mal Žáček, súrodenci sa obhajovali, že šlo o nešťastnú náhodu.
