ho prekvapenie, keď zistí, že z očakávaného relaxu nebude nič, pretože to, čo si objednal, musí urýchlene skonzumovať v priestoroch miniatúrnej typizovanej „občerstvovacej stanice“, postojačky, s ďalšími zákazníkmi za chrbtom. Rád by si chvíľu posedel vonku, nadýchal sa čerstvého vzduchu, ale nariadenie senických radných pánov mu to nedovoľuje. Nariadenie mesta je neúprosné: na miestnej autobusovej stanici je prísny zákaz konzumácie (čohokoľvek) pred stánkami.
Občan si povie – v poriadku, o jednu oštaru menej, aspoň sa nám okolo autobusov nebudú ponevierať opilci. Chyba! Ponevierajú sa. Žiaden zákon, nijaké VZN mesta totiž nebráni opiť sa o 100 metrov ďalej a potom prísť na stanicu. Bezpečnostná služba, ktorá tam má na starosti udržiavanie poriadku, síce dáva najavo, že ju tam za niečo platia, ale – žiaľbohu – na nepravom mieste. S chuťou napomína alebo pokutuje mladých ľudí, ktorí vyjdú von zo stánku s pohárom kofoly, ale opitých a vulgárnych bezdomovcov ignoruje. Asi pre istotu...
Cestujúci má teda na výber, či sa v „stánkovom mestečku“ na stanici pristaví, alebo sa presunie bližšie do centra a pohodlne si sadne do tieňa slnečníka. Bežný Seničan príliš nechápe byrokratickú logiku, ktorá umožňuje dvojaký meter. A majitelia stánkov (taktiež prispievajúci do mestskej pokladne) ju chápu ešte menej.
- en -
