Pod pojmom režisér a scenárista si väčšina ľudí predstaví človeka, ktorý si len tak čmára na papier svoje predstavy a riadi ostatných pri natáčaní filmu či divadelného predstavenia.
ŠIMON LOVECKÝ zo Skalice však tento mýtus vyvrátil. Za prácou režiséra je obrovská zodpovednosť a množstvo povinností. Šimon má 22 rokov a už natočil štyri študentské filmy, do ktorých musel investovať vlastné financie.
Jeden z jeho filmov súťažil na prehliadke Českej vízie, kde si v pražskom kole odniesol druhé miesto a postúpil do celorepublikového kola. Jeho film sa dostal aj do Visegradského filmového fóra.
Film s názvom 'Na všechno krásné máme čas' ste mohli nedávno vidieť v kine v Skalici.

Máte za sebou už štyri krátkometrážne filmy, aká bola vaša prvá skúsenosť s točením filmu?
Išlo o film Tančíš sama. Točil som ho, keď som mal 18 rokov, bolo to na prijímačky na vysokú. Hrali v ňom kamaráti, natočili sme ho počas víkendu. Bolo to zaujímavé a keď sa na to pozerám spätne, je nereálne, že sa nám podarilo toľko vecí. Film mal dobrý ohlas. Moja prvá skúsenosť mi príde veľmi plná náhod a celkom punková. Každým natočeným filmom je štáb profesionálnejší a zorganizovanejší.
Ako ste sa z IT-čkara stali filmárom?
Študoval som strednú školu so zameraním na IT. Keď som mal približne 15 rokov, stretol som kamaráta Jonathana Momčeva, s ktorým spolupracujem doteraz. Študoval na umeleckej škole v Brne film. Veľmi ma to zaujímalo. Začal som fotiť a viac sa v tomto obore pohybovať. Často som chodil do kina a sám, mama mi povedala, že by som kľudne mohol byť režisérom, zostalo mi to v podvedomí.
V univerzitnom kine Scala som pochopil, že by som to naozaj chcel robiť. Povedal som si, že dokázať natočiť film v študentských podmienkach je neskutočné a chcem to urobiť tiež. Dostal som sa na Univerzitu Tomáša Baťu v Zlíne, kde študujem odbor réžia a scenáristika. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné.
Riadite sa nejakými metódami, máte v škole vopred zadané témy?
Keď režírujem alebo píšem, nemám špeciálne metódy. Riadim sa intuíciou. Inšpiráciu čerpám v bežnom živote, sci-fi by som zrejme nikdy nedokázal natočiť. V škole máme v každom semestre nejaké klauzuly – zadania, ktoré je potrebné urobiť počas semestra. Sú limitované technicky ale nie tematicky. Aby sme sa naučili remeslo, musíme si toho vyskúšať čo najviac, s čím sa nestotožňujem, ale je to pravidlo našej školy.
V článku sa dozviete:
- Ako prebieha natáčanie študentských filmov,
- koľko toto natáčanie stojí,
- kto tieto filmy financuje,
- za čo pri natáčaní zaplatia najviac,
- odkiaľ majú študenti réžie a scenáristiky techniku,
- čo sa stane, keď sa režisér zrúti,
- čo je pri tejto práci najdôležitejšie,
- kde mladý režisér Šimon Lovecký hľadá názvy svojich filmov.
Ktorý zo svojich filmov považujete za najúspešnejší?
Je ním film Na všechno krásne máme čas, ktorý postúpil do štátneho kola celoštátnej filmovej prehliadky Česká vízia. Premietal sa v Brne a v Skalici, v rámci projektu U TeBe v kině. Zapojil som sa aj do Visegrad Film Fóra, medzinárodného vzdelávacieho podujatia, pri tejto príležitosti bol môj film uvedený v Bratislave.
Názov znie filozoficky, o čom je?
Je o dvoch bývalých partneroch, ktorí sa stretnú a vedú spolu nostalgický dialóg, v ktorom si rozpovedali nevyriešené veci. Je o vyrovnávaní a prijatí situácie.
Hrajú vo vašich filmoch len vyštudovaní herci?
Veľa spolupracujem s nehercami. Ja osobne vidím rozdiel medzi filmovými hercami a divadelnými hercami. Je totiž zložité, aby sa divadelný herec preorientoval na kameru . Neznamená to však, že sú zlí herci.
Ste pri režírovaní perfekcionista?
Podľa mňa existuje toľko prístupov, koľko existuje režisérov. Pre mňa je dôležité mať veci pod kontrolou a vedieť, čo sa deje. Nachystať si všetko veľmi starostlivo. Pripraviť viac verzií scenára. Napríklad si zábery najskôr nafotiť, alebo predtočiť. Musím vždy vedieť čo a prečo idem robiť. Netreba si však ísť len za svojim, treba kooperovať.
Je dôležité využívať aj okolnosti, ktoré vzniknú pri samotnom natáčaní, vzniká totiž množstvo ďalších vecí. Či už pri natáčaní, alebo neskôr pri strihaní. Je dôležité myslieť na to, že keď sa zrútite vy, zrúti sa celý film. Treba vedieť reagovať pri riešení rôznych problémov počas natáčania. Je to veľa výziev a častí skladačky, ktoré treba dať dokopy.
Čo vaša prísnosť, musíte byť veľmi rázny?
Myslím, že opäť ide o kombinovanie. Snažím sa byť rázny v momentoch, kedy prichádzajú tvorivé rozhodnutia. Veľmi dôležité je, aby som mal dôveru štábu, oni sa zas musia spoliehať na mňa . Mal by som mať posledné slov, avšak, bez tých ľudí okolo, by som nič nenatočil. Čím lepší je pocit spolupracovníkov na placi, tým lepšiu atmosféru natáčanie filmu má. Ale, keď už sa zábava príliš rozvinie, musíme dať ľuďom najavo, že sme tam pre niečo iné. Musím zachovať vyváženosť. Bojujem so svojim egom, je to práca na celý život. Snažím sa ľuďom dať priestor. Film tvoríme všetci dohromady. Je to teda primárne o kolektivite.
Beriete to ako poslanie. Vnímali ste sa odlišne od ostatných už v tínedžerskom veku?
Najmä na priemyslovke som študoval diametrálne odlišný obor. Bol som ako atypické dieťa, ktoré si v kúte niečo číta. Som citlivý človek. U chalanov v takom veku to nie je až také bežné, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Zapadol som až na vysokej. Našiel som si kamarátov, ktorí mali rovnaké záujmy.
Máte svoje režisérske vzory?
Mám ich veľa. Vrátane rôznych členov štábov. Sú nimi aj kamaráti z brandže, s ktorými sa dokážeme vzájomne obohacovať. Jedným z mojich vzorov je Jean-Luc Godard či Damien Chazelle, ktorý natočil napríklad LA LA land. Patria sem aj Federico Fellini, Agnès Vardu, Miloš Forman, Jiří Menzl, Věra Chytilová. Je ich naozaj veľa. Ale aj Štefan Uher, ktorý režíroval film Slnko v sieti. Keď sa ma niekto spýta, aký je môj obľúbený film, nedokážem odpovedať. Je ich mnoho.

Vznikajú počas natáčania aj nejaké situácie, ktoré film nečakane ovplyvnia?
Určite je ich veľa. Alebo sa občas stane, že niekomu vypadne text a nahradí ho improvizáciou, ktorá je lepšia než pôvodná verzia . Niekedy sa dokonca stane, že film je múdrejší než my.
Tančíš sama, Na všechno krásne máme čas. To sú názvy dvoch vašich filmov. Podľa čoho ich vymýšľate?
Je to moja obľúbená disciplína. Neustále si niečo zapisujem, zaznamenávam vnemy. Vždy, keď film tvorím, počúvam nejakú hudbu. Potom sa stáva, že ma to ovplyvní až tak, že si požičiam nejakú citáciu z konkrétnej pesničky. Mám veľmi rád jazykový oxymoron, ale aj slovenčinu. Chcem sa v názvoch postupne dostať aj k slovenskému jazyku. Rád pracujem z dlhšími názvami, čo sa profesijne neodporúča, ale mňa to baví.
Ako je to s technikou pri točení študentských filmov?
Škola disponuje nejakou technikou, ktorú si môžeme požičať. Niektorých vecí máme dosť, je však škoda, že náš ateliér je veľmi podfinancovaný a čokoľvek, čo nemá škola, si musíme teda zháňať sami. Môžeme však využívať rôzne fondy a pitchingy. Školský pitching prerozdeľuje 100 tisíc korún medzi vybrané filmy. Väčšinu filmov si teda platíme sami zo svojich financií a úspor.
Koľko stálo netočenie krátkometrážneho filmu?
Veľmi to závisí od scenára. Sú scény, ktoré popredu viem, že nemôžem napísať, práve preto, že ich natočenie by bolo veľmi drahé. Financie ovplyvňujú aj dĺžku filmu. Najdrahšou položkou sú pohonné hmoty a strava. Pretože niekedy musíme za zábermi cestovať. Inokedy vyjde lacnejšie postaviť celú scénu na oko– v ateliéri, než sa dopraviť na konkrétnu lokáciu. Lacnejšie je natočiť napríklad statický záber, než záber v pohybe. Na ktorý potrebujem špeciálneho operátora, ďalej potrebujem zaplatiť hercov, zaplatiť musíme aj prenájom rôznych lokácií. V neposlednom rade opäť spomeniem zapožičanie techniky.
Koľko stál váš film Na všechno krásne máme čas?
Točil som ho dva natáčacie dni. Točili sme ho v lese, takže sme mali na vhodné svetelné podmienky osem až desať hodín. Celý film stál okolo 15 tisíc korún. Položky, za ktoré by som v bežnom živote platil je technika, ktorú má k dispozícii škola, strižne a tak ďalej.
Čo je vašim najväčším cieľom?
Natočiť celovečerný autorský film. V našom česko-slovenskom prostredí je to však ťažké, ale ide to. Potrebný je aj producent a podpora z fondov. Som však pripravený pracovať na akomkoľvek projekte, ktorý mi dáva hodnotový zmysel. Bavilo by ma však aj učiť študentov. Je to však otázkou budúcnosti, zatiaľ sa budem rozvíjať a podieľať sa na veciach, ktoré majú zmysel.