Seničanka SILVIA KRIŠÁKOVÁ sa nedávno umiestnila v 15. ročníku národného ocenenia Srdce na dlani. Ocenenie jej odovzdala prezidentka Zuzana Čaputová. Ocitla sa tak v o výnimočnej deviatke ocenených z celého Slovenska.
Výhra ju zaskočila a dojala, pomoc iným totiž považuje za samozrejmosť.
Dobrovoľníctvu sa venuje už desiatky rokov. Začala už na základnej škole, túžila dokonca odísť do Afriky a pomáhať deťom. Rozhodla sa konať dobro.
Stopu v nej zanechalo aj to, že prišla o svoju mladú sestru a neter. Verí, že zlo možno premôcť iba dobrom, láskou a sebaobetavosťou.
Silvia Krišáková s rodinou, ktorá ju vo všetkom podporuje. (zdroj: archív: S.K.)
Učiteľka našla spôsob ako odtrhnúť deti od telefónov, zapojila aj svoju rodinu Čítajte Ocitli ste sa v skupinke výnimočných ľudí. Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli, že vás niekto nominoval?
Bola som veľmi prekvapená a stále tomu nemôžem uveriť. Prišiel mi mail s pozvaním na krajské kolo. Tým to pre mňa haslo. Premýšľala som nad tým, kto ma mohol nominovať, no netrafila som sa. Potom som sa dozvedela, že je to jedna z kamarátok, ktoré mi v dobrovoľníctve pomáhajú spolu s mamičkami, pre ktoré organizujem turistické výlety. Mala som 50. narodeniny a ony ma chceli prekvapiť.
Napokon vás však ocenili v národnom kole, ako to teda pokračovalo?
Organizátori z Trnavského kraja mi volali, že som postúpila do celonárodného kola. Oceňovanie sa uskutočnilo 13. marca, tak som si s kamarátkou, ktorá ma nominovala, teda naplánovala výlet. Považovala som to za výlet a zážitok, vôbec som nepredpokladala, že by ma mohli oceniť. Vedela som, že niektorí z nominantov už točili videovizitku, ale ja nie, tak som si myslela, že sa ma to netýka.
Stal sa však úplný opak, aká bola vaša reakcia?
Nemala som pripravenú ani žiadnu reč. Bola som unavená a mala som pocit, že tam ani nemám byť. Bolo to naozaj krásne, emotívne a veľkolepé. Pani prezidentka sa dokonca neformálne rozprávala s každým nominovaným. Stále som bola presvedčená, že si to nezaslúžim. Že síce toho robím veľa vecí, no nič nie je príliš veľké a celoslovenské.
V článku sa dozviete:
- aké boli Silviine pocity z nominácie,
- čo cítila, keď získala národné ocenenie,
- ako sa začala jej cesta dobrovoľníctva,
- akým projektom sa venuje,
- čo nové chystá.
Keď vyhlásili moju kategóriu, bola som v šoku a dojatá. Nakoniec som dokázala niečo povedať, príhovor bol nestrojený a nepripravený, no od srdca. Potom som si to už len užívala a ďakovala osudu a ľuďom, ktorých mám okolo seba.
Stále vravím, že veľa ľudí sa venuje dobrovoľníctvu, no je to najmä o ľuďoch vo vašom okolí.
Kedy ste s dobrovoľníctvom začali?
Môj príbeh sa začal v dobe, keď sme na Slovensku ani netušili, čo to dobrovoľníctvo je.
Obrovským vzorom sú pre mňa moji rodičia, ktorí sú poctiví ľudia, ktorí robia všetko pre iných, len nie pre seba. Pozorovala som ich od malička, vždy pracovali na 200 percent. Pomáhala som už na základnej škole, potom som pokračovala na strednej. Túžila som pracovať pre UNICEF a ísť pomáhať ako dobrovoľníčka do Afriky. Napokon som sa však vydala a mám rodinu a tak sa venujem tomu, čo dokážem. Nazývam to odrobinkami.
