JABLONICA. Miroslav Búran je slovenský básnik a prozaik, ktorý má na konte množstvo kníh. Jedna mu dokonca vyšla v poľštine. Do popredia sa dostáva jeho skromnosť, no v dejinách Záhoria zostane zapísaný navždy. Okrem noviel, zbierok básní a detských knižiek totiž vydal aj humornú knihu v záhoráčtine.
Na západe hrozí výpadok železničnej dopravy, chýbajú zamestnanci Čítajte Na konte máte jedenásť kníh, ako ste sa dostali k písaniu?
Začal som písať ešte na vojne, keď som mal 19 rokov. Bol som odlúčený od blízkych, veľa sa vtedy písali listy. Začal som sa venovať poézii. S menšími prestávkami píšem doteraz.
Ako ste vlastne prešli od poézie k rozprávkam?
K napísaniu rozprávkovej knihy ma priviedla neter Simonka. Chcela, aby som napísal knihu, ktorej bude aj ona rozumieť, keďže je dieťa a poézia či dospelácka próza jej nič nevraveli. Tak som začal písať detskú knihu a tak vznikli Katkine dobrodružstvá.
Vaše detské knihy sú aktuálne u detí veľmi populárne, bolo to tak vždy?
Nie, nebolo. Nie všetky knihy boli úspešné. Neter, ktorú mám veľmi rád, ma však presvedčila, aby som napísal detskú knihu. Vyšla jedna kniha, druhá, tretia. Chodím po besedách s deťmi a veľmi sa mi to páči.
Ako deti reagujú na vaše knihy?
Sú úžasné. Reagujú veľmi spontánne. Často vznikajú úsmevné situácie. Autenticky sa ma spýtajú aké mám auto, koľko zarábam a podobné otázky. Užívam si to. Som prekvapený, že mnoho detí napriek modernej dobe číta.
V článku sa dozviete:
- Či sa dá písaním kníh uživiť,
- v čom vidí skúsený autor najväčší problém,
- ako došlo k tomu, že napísal knihu v záhoráčtine,
- prečo je jablonická odnož dialektu iná,
- akým spôsobom robil korektúru v záhoráčtine,
- ako na príbehy reagovali ľudia z okolia.
Čakali ste, že budú mať vaše detské knihy úspech, aj keď ste nemali predošlú skúsenosť s písaním pre deti?
Myslím si, že je to vďaka jednoduchosti. Ide o jednoduché príbehy, s ktorými sa zrejme detský čitateľ vie ľahko stotožniť. Snažím sa, aby moje knihy pôsobili čo najautentickejšie. Nepoužívam siahodlhé opisy, zameriavam sa najmä na dynamiku deja, aby sa deti nenudili, a aby sa v príbehu stále niečo dialo.
Dá sa písaním kníh uživiť?
Nedá. Dnes aj renomovaní autori, ktorí predávajú v desaťtisíckach, z nich nemajú taký veľký zisk, aby ich to uživilo. Pre mňa je to stále iba koníček, musím mať zamestnanie.
V čom vidíte chybu?
Myslím si, že chyba je v systéme. Autor má stále veľmi nízky zisk z predaja knihy a musí do toho investovať vlastné financie.
Vydali ste knihu humornú knihu Ťažký život na dzedzine, ktorá je v záhoráčtine, ako vám napadlo vydať takýto žáner?
Napísal som pred časom poviedkovú knihu, ktorú som však napokon nevydal. Mala pracovný názov Príhody z lesa a možno niekedy uzrie svetlo sveta, kto vie... V spomínanej zbierke som použil záhorácky dialekt, ale iba v priamej reči. Zvyšok knihy bol napísaný v spisovnom jazyku. Napadlo mi, že by som mohol skúsiť napísať celú knihu v Jablonickom dialekte. Tak som začal písať Ťažký život na dzedzine. Publikoval som postupne na sociálnej sieti a keďže mala veľký úspech, rozhodol som sa ju vydať knižne.
Kde ste hľadali pri tejto knihe inšpiráciu?
Ja som polovičný Záhorák a polovičný kopaničiar. Mamina rodina pochádza z Brezovských kopaníc, kde som trávil všetky moje prázdniny. Keďže som mal veľmi rád Brezovú pod Bradlom, spája sa mi to najmä so svákom Raganom, ktorý ma pri písaní knihy tak trocha inšpiroval. Dokonca som na brezovskom cintoríne hľadal jeho hrob. Teda jeho živej predlohy pána Lacka. No a samozrejme som aj hrdý Záhorák a tak som tieto moje dve línie spojil do jedného celku a vznikol z toho spomínaný Ťažký život na dzedzine.
Aké boli reakcie Jabloničanov?
Niektoré postavy sú inšpirované reálnymi ľuďmi, no stále je to fikcia a postavy sú vyfabulované. Ľudia sa v príbehoch začali okamžite hľadať a premýšľať, kým sú postavy inšpirované. Vysvetlil som im, že je to naozaj vymyslené.
Kniha je v záhoráčtine, ako ste teda riešili korektúru?
Korektútu robila vydavateľka Eva Čulenová a jeden môj kamarát Andrej Závodný, ktorý sa tomu venuje. Vydavateľka pochádza zo Senice a kamarát je Jabloničan. Záhoráčtinu teda poznajú. Dohodli sme sa, čo tam zostane a čo nie. Bolo dosť ťažké zjednotiť túto odnož záhoráčtiny.
Čo myslíte označením odnož?
Každá dedina na Záhorí má svoj dialekt. Naša je príznačná tým, že sme skôr na okraji Záhoria. Sme prvá záhorácka dedinka od Trnavy. Nemáme také tvrdé výrazy ako v Skalici a Senici, je to niečo medzi slovenčinou a moravským nárečím.
Má jablonická záhoráčtina nejaké príznačné slovíčko?
Obyvatelia Záhoria používajú napríklad výraz byua alebo byla, u nás v Jablonici sa však používa slovo bula. Typické pre Jablonicu je aj používanie dz, napríklade v slove dzedzina, rodzina, dzecká.
Je paradoxom, že knihu ste písali počas depresívnej pandémie, ako sa vám podarilo napísať humornú knihu?
Pandémia bolo veľmi smutné obdobie v živote nás všetkých a tak som sa snažil odpútať od tých problémov a vytvoril som si takýto vlastný dedinský svet. Ktorý sa vlastne odohráva v neurčitom čase, je to síce čas minulý, ale nie celkom konkrétny. Či sa mi podarilo napísať vtipnú knihu musia posúdiť čitatelia, ak sa čo i len jednému kniha páči, tak som potom šťastný.
Využijú štátne peniaze aj eurofondy. V Senici sa opäť pustili do miliónových projektov Čítajte Čo vás vo vašej tvorbe inšpiruje najviac?
Najviac ma inšpiruje život ako taký. Snažím sa vnímať všetko, čo sa okolo mňa deje. No a samozrejme, ľudia a príroda, to je moje útočisko, kde dobíjam batérie.
Do svojho diela ste zapojili aj ďalšiu úspešnú rodáčku z Jablonice, o koho ide?
Áno na troch mojich knihách spolupracovala ako ilustrátorka Jabloničanka Ľudka Pilná, dcéra akademického maliara prof. Ľudovíta Hološku. Poznáme sa dlhé roky a tak som ju oslovil. Keďže zdedila talent po svojom otcovi, bola naša spolupráca veľmi úspešná. Myslím si, že všetci ilustrátori, s ktorými som spolupracoval, boli veľmi talentovaní.
