HRADIŠTE POD VRÁTNOM. Alena Vašková sa z práce v múzeu dostala k práci pedagogičky v Resocializačnom centre ROAD, n.o. - Tomky. Pomáha drogovo závislým deťom pochopiť, prečo je vzdelanie v živote dôležité a nájsť cestu späť.
V triede má deti od 15 do 18 rokov, každé je iné a podľa jej slov jedinečné a dôležité.
Situácia je podľa nej kritická a doba horšia, ako kedysi. Drogovo závislých detí je stále viac.
Muž ako zdravotná sestra je na Slovensku stále tabu, hovorí záchranár Denis Jánošík Čítajte Ste historička, pracovali ste v múzeu, ako ste sa dostali do resocializačného zariadenia?
Vždy ma zaujímala história. Riadila som sa heslom, keď nepoznáš minulosť, nemôžeš riadiť svoju budúcnosť. Najprv som pracovala v múzeu v Myjave, neskôr v Múzeu rómskej kultúry v Brne, ktoré mi dalo veľa rôznych pohľadov na svet. Potom som sa venovala rodine, domácnosti a štúdiu pedagogického minima. Počas tohto obdobia som narazila na inzerát, prostredníctvom ktorého hľadali pedagogického pracovníka do resocializačného zariadenia.
Pochádzam z menšej dediny a dovtedy som nevedela, čo to je resocializačné zariadenie. Malo ísť o prácu s drogovo závislými tínedžermi od 15 do 18 rokov. Týždeň som tam chodila v rámci dobrovoľníctva, aby som sa uistila, či túto prácu zvládnem. Veľmi ma to chytilo. Obľúbila som si všetky deti a vytvorila som vlastný vzdelávací program.
Cestujete dosť ďaleko a je to práca s problémovými deťmi, neodradilo vás to?
Cestujem dlho, ale nevadí mi to. Som z dediny, takže som vždy všade dochádzala. Centrum sa nachádza v príjemnom prostredí a je obkolesené krásnou prírodou. Z môjho pohľadu je toto prostredie najvhodnejšie pre tento druh terapie a liečenia. Takže je to v poriadku.
V článku sa dozviete:
- v čom všetkom spočíva práca v resocializačnom centre,
- v čom je iné vzdelávanie drogovo závislých detí
- akým spôsobom prebieha vyučovanie,
- či pedagógovi hrozí nebezpečenstvo,
- čo ju ešte stále dokáže šokovať.
Aký je rozdiel v učení bežných detí a drogovo závislých detí?
Sama som nevedela, do čoho idem a čo ma čaká. Myslela som si, že budem učiť dejepis, že resocializačné zariadenie patrí pod ministerstvo školstva ako reedukačné centrum. No funguje to inak. Som tu jediná učiteľka. Pracujem v režime od 8:00 do 11:30, v poobedňajších hodinách sa venujem doučovaniu individuálne.
Študijný program a plán vzdelávania som si po dohode s pani riaditeľkou vytvorila sama, ktorý mi bol zo strany vedenia schválený a vyhovujúci schválenému resocializačnému programu. Pozostáva zo štyroch predmetov denne.
Snažím sa brať ohľad na osnovy základnej školy a vytiahnuť z nich zaujímavosti, ktoré sa im zídu v budúcnosti, keďže sú to v podstate už adolescenti. Na hodiny sa musím dôsledne pripravovať, niektoré veci si musím dokonca sama doštudovať.
Tieto deti si potrebujú doplniť medzery vo vzdelávaní, no ich kognitívne schopnosti sú pre drogovú závislosť na veľmi nízkej úrovni. Ja sa im ich snažím obnoviť. Na začiatku programu každého maloletého si testom overím ich vedomosti a na základe ich výsledkov zvolím vhodný edukačný plán. Je to veľmi zaujímavá práca a naozaj ma napĺňa.
V budúcnosti by som sa chcela venovať aj špeciálnej pedagogike, pretože s prostredím, kde pracujem, odbor veľmi súvisí, nakoľko máme v triede i integrované deti, ktoré potrebujú individuálny špeciálny prístup. Potom máme aj deti z rôznych vekových kategórií a z iných prostredí. Vždy musím zvoliť tému, ktorá bude zaujímavá a účelová pre všetkých.
Necítite sa niekedy demotivovaná?
Áno, bolo obdobie, kedy som potrebovala supervíziu. Tie tu mávame štyrikrát ročne, potrebovala som ju aj súkromne. Pomáha nám to viesť triedu dobrým smerom.
