BRATISLAVA. Ota Hlinomaz je intervenčným kardiológom už 30 rokov. Vykonal tisíce zákrokov a desaťtisíce diagnostík. Byť lekárom je podľa jeho slov celoživotné vzdelávanie. Je zvyknutý na úspechy aj neúspechy, strata pacienta na operačnom ho stále zasiahne rovnako. Pod rukami mu vydýchol aj kamarát.
Pendluje z Brna do Bratislavy, navštevuje zahraničné významné kongresy a na jeho obore ho baví neustály vývoj medicíny. Veľký význam kladie biologickej liečbe. Nápor v práci zvláda najmä vďaka tomu, že práca je pre neho aj koníčkom.
"Intervenčnú kardiológiu som si vybral preto, že je akčná. Práve tá akčnosť a takmer okamžite viditeľné výsledky už na operačnom stole ma bavia," povedal.
Vojaci v zákopoch, to nie je žiadna romantika ako vo filmoch, hovorí dobrovoľníčka o ukrajinskom fronte Čítajte V čom spočíva práca intervenčného kardiológa a aký je rozdiel medzi intervenčným kardiológom a rádiológom?
Intervenčný kardiológ rieši srdce a rádiológ všetko ostatné. Sme úzko spolupracujúci tím. Dokážeme pokryť akúkoľvek intervenciu na cievach v tele. Mojou oblasťou záujmu sú srdce, koronárne tepny, liečba infarktu a ischemickej choroby srdca.
Prečo ste si vybrali intervenčnú kardiológiu?
Študoval som na Lekárskej fakulte v Brne, chodil som na kardiologické pracovisko v Brne, kde som potom aj nastúpil. Potom sa mi veľmi páčila intervenčná kardiológia preto, lebo je akčná. Okamžite vidíte výsledok práce. Keď otvoríte a spriechodníte zúženú tepnu, vidíte, že ste pacientovi pomohli. Pri akútnom infarkte príde na sálu pacient s bolesťami, po zákroku sa mu polepší a je to okamžite vidieť. Napríklad onkológ robí úžasné veci, no trvá to dlhšiu dobu.
V článku sa dozviete:
- Ako úspešný kardiológ vníma smrť pacienta na operačnom stole,
- či si spomína aj na úsmevné zážitky alebo len tie negatívne,
- koľko rokov mal jeho najstarší pacient,
- či je jednoduché operovať člena rodiny,
- o novinkách v oblasti kardiológie,
- aký vidí rozdiel medzi štátnym a súkromným sektorom,
- prečo je podľa neho dôležitá v medicíne konkurencia,
- akú prevenciu voči infarktu odporúča.
Aké boli vaše začiatky? Čo napríklad neúspešné zákroky?
Na tomto obore je veľmi krásne, že je emotívny. V 95 percentách prípadov máte úspech, no v niekoľkých percentách výkon nevyjde. Zažijete sklamanie a neúspech a ste dole. Môže nám zomrieť pacient s infarktom. Niekedy komplikácie nastanú niekoľkokrát za sebou, čo je smutné. Ale potom to človek vyváži tým, že pracuje ešte viac.
Keď stratíte pacienta, ako to vnímate po tridsiatich rokoch?
Čím viac toho urobíte dobre, máte pocit, že ste dobrý až najlepší, no príroda vám ukáže, že to tak nie je, že nedokážete vyhrať nad všetkým. Ak sa to stane, idem ďalej a snažím sa z toho poučiť a urobiť závery, aby som napríklad ďalší raz inak reagoval.
Spomínate si aj na nejaké úsmevné zážitky?
Je fakt, že sme skvelý tím, v práci sa veľa nasmejeme. No nespomínam si na úsmevnú historku z operačnej sály. No negatívne zážitky si pamätám aj spred desiatich či dvadsiatich rokov. Negatívne spomienky v nás rezonujú viac. Pred dvadsiatimi rokmi som liečil jedného umelca, od ktorého mám dodnes pár sôch. Všetko bolo v poriadku a jedného dňa dostal infarkt.
