ZÁHORIE. Zuzana Cascino sa narodila s túžbou pomáhať. Je autorkou kníh ale aj rehabilitačnou terapeutkou. Vojna na Ukrajine ju zasiahla tak veľmi, že sa rozhodla pre dobrovoľníctvo aj na Ukrajine.
Postupne sa dostala až k bojovej línii. Pocítila, čo je to nebezpečenstvo či strata blízkeho vo vojne.
Vojaci v zákopoch, to nie je podľa jej slov žiadna romantika ako vo filmoch.
"Špina, blato, horúčava alebo dážď. Jedlo na kolenách. Umývanie v rybníku. Pranie občas. Neustále presuny. Nad hlavou horiace nebo. Nekonečné čakanie na rozkaz. Chvíľu pod paľbou, chvíľu pokoj," povedala v rozhovore.
Dokumentarista o ukrajinskej hrdinke: Má 70 rokov, Rusi ju zajali a mučili, teraz koordinuje dobrovoľníkov Čítajte Ako ste sa dostali na Ukrajinu?
Na Ukrajinu som sa dostala prvý raz v apríli a v máji minulého roka. Chcela som nejakým spôsobom Ukrajine pomôcť hneď, ako sa začala vojna. Pracujem však s deťmi ako terapeut aj v polročných intervaloch, takže to bolo zložité. Musela som tým pádom niektorým deťom zrušiť termíny. Hľadala som inú formu pomoci, napríklad na hraniciach, čo však pre mňa nebolo vhodné. Potom som videla reportáž o návštevách detských domovov v Zakarpatsku. Napadlo mi, že ta by som dokázala pomôcť adekvátnejšie. V tamojších detských domovoch sa počet detí navýšil na dvojnásobok. Autor reportáže mi vybavil návštevu týchto domov.
V článku sa dočítate:
- Ako sa slovenská dobrovoľníčka dostala na front,
- ako to celé prebiehalo,
- či sa bála o svoj život,
- ako žijú vojaci v zákopoch,
- jej najemotívnejšie zážitky.
Nebáli ste sa tam ísť?
Na základe rozhovorov som pochopila, že je to pomerne bezpečné miesto pre deti, prečo by som sa teda mala báť ja? Každý mesiac som robila u seba a dva týždne som ako dobrovoľník pracovala v detskom domove. Samozrejme, všetci máme strach, že sa môže niečo stať. Okrem toho, slovenskí dobrovoľníci majú nevýhodu, že ak sa im niečo stane na území Ukrajiny, poisťovňa nič nepreplatí. Ak by sa mi niečo stalo, poisťovňa by za mňa neprevzala zodpovednosť. Ľudia na Ukrajine na výber nemajú, ja na výber mám. Treba im ukázať, že aj my sa vieme vystaviť riziku a dodať im trochu odvahy.
Boli chvíle, keď som musela prekonať svoj strach - zo šoférovania veľkého auta, z jazdy po teréne, kde neviete odkiaľ čo priletí z neba, ani čo máte pod kolesami, z dolievania vecí do horúceho motora, z jazdy v nefunkčnom aute zavesenom na ťažnom lane, ktoré pri rýchlosti 80 kilometrov za hodinu lieta ako šarkan na lane vo vetre. Tá hodinová jazda v závese ma stála tri ružence. Naozaj to bola šialená jazda a v jednej chvíli som mala až bolestný pocit osamelosti. Pocit, že toto nezvládnem sama.
Aké máte pocity z Ukrajiny?
