KÚTY. Jan Smigmator je swingový spevák, ktorý sa tvrdou prácou dostal až do New Yorku, Kanady či iných miest na celom svete. Napriek úspechu neodmieta hrať aj v menších obciach.
Koncertuje aj vo svojej vlastnej záhrade, kde za ním na jeho džezový piknik jazdia ľudia zo všetkých kútov sveta. "Preto idem aj ja do Kútov," povedal s úsmevom Smigmator.
Do Kútov ho prilákala zrekonštruovaná historická stodola, kde vystúpi 5. augusta.
Na Slovensko spomína s úsmevom. "Nikdy nezabudnem na halušky v centre Bratislavy, pretože ich tam so mnou jedla Yoko Ono," povedal.
Aktivisti suplujú vedenie obce, zrekonštruovali stáročné budovy za vlastné peniaze Čítajte Ako ste sa dostali k hudbe?
Vždy hovorím, že si nie som istý, či som sa dostal k hudbe ja, alebo či sa hudba dostala ku mne. Hudba sa ku mne dostávala už od prvopočiatku. Moja maminka spievala mne aj môjmu bratovi už počas tehotenstva. Otec bol vždy podporovateľ hudby, bol síce sochárom, miloval džez. Keď sa vrátil na rodnú Vysočinu, začal usporadúvať džezový festival, kúsok od Telča. Mal som príležitosť byť od detstva medzi skvelými džezmenmi. Muzika si ma našla od samého začiatku. Už ako desaťročný som vedel, že chcem byť spevák.
Je to tak, že vaša práca je pre vás súčasne koníčkom?
Je to to najlepšie spojenie, aké môže človeka stretnúť, keď sa mu koníček stane prácou a môže sa živiť tým, čo ho baví najviac na svete.
Od začiatku bola situácia pre vás ružová, živili ste sa hudbou?
Hudbou sa živím od doby, čo som začal chodiť na konzervatórium. Mal som veľké šťastie, že som sa už v nízkom veku dostal medzi významných džezmenov a mohol som si s nimi občas zaspievať na nejakej akcii. Ale prebojovať sa na výslnie a živiť sa muzikou. Je to nekonečný boj. Musím si zaklopať, som za to vďačný, som schopný uživiť rodinu a kúpiť si fľašu dobrého vína. Som šťastný človek.
V článku sa ďalej dozviete:
- ako sa český spevák dostal na pódium do New Yorku,
- prečo sa rozhodol vymeniť Carnegie Hall v New Yorku za stodolu v Kútoch,
- ako sa Čechovi podarilo na Slovensku stretnúť Yoko Ono.
Mali ste niekedy obdobie, že ste chceli s hudbou seknúť?
Nie. V tomto som mal od malička jasno. Okrem toho som aj maľoval, po rodičoch som zdedil aj výtvarný talent, chvíľu to vyzeralo, že pôjdem týmto smerom. Mám však sebe dávku exhibicionizmu, čiže hudba zvíťazila. Spolužiaci chodievali brigádovať a zarábať, ja som sa namiesto toho učil nové piesne a počúval som nahrávky. Myslím, že som urobil dobre. Napriek tomu, že som bol chudobný študent, bolo to správne rozhodnutie. Bola to jedna z najlepších investícií.
Kde všade vo svete ste vystupovali a ako ste sa tam dostali?
Povedal by som, že to všetko šlo postupne a prirodzene, jedno za druhým. Samozrejme, pred 10 alebo 15 rokmi som túžil spievať v zahraničí, ale keď to spätne zhodnotím, pred 15 rokmi by som nemal čo v Amerike ponúknuť, nemal som toľko skúseností, aby som obstál a aby bol môj zárez úspešný. S mojou kapelou hráme po celej Európe, v Taliansku, Francúzsku, Kanade či Švédsku.
Tých krajín je pomerne dosť a neustále sa táto snehová guľa zväčšuje. Priestor môjho pôsobenia sa neustále rozširuje. Čo je skvelé, muzika, ktorú robím, vznikla v Amerike, má tam svoje korene. Na Slovensku a v Čechách nemá na ružiach ustlané. V pop music je veľa ľudí, každý chce byť popový spevák, ja však rád bojujem s veternými mlynmi. Nikdy si nevyberám jednoduchšiu cestu. Potom sa objavia veci, ako napríklad Carnegie Hall a človek si povie, že úsilie a zapálenie sa pre danú vec stojí naozaj za to.
Ako ste sa dostali do Carnegie Hall?
