Piatok, 5. marec, 2021 | Meniny má FridrichKrížovkyKrížovky

Básnik Pavol Stanislav „píše ušami”

Vyznáva tradičné duchovné hodnoty a estetickosť prostredia. Napriek tomu ich dokáže zobraziť naturalisticky. Ťažiskom jeho poznania je Boh. Verí vo význam slova a jeho melodiku. Ľudskú nedokonalosť považuje za prirodzenú, no kladie dôraz na zdokonaľovanie

sa a pokoru. Oplýva snahou o jednoduchosť, ale i pevnou štruktúrou a rytmikou verša. So Senicou je nadovšetko spätý. Je označovaný ako básnik večných tém, benkovského štetca či boží básnik...
O veršoch, Senici a súčasnom stave slovenskej literatúry s Pavlom Stanislavom Piusom.

Tohto roku vám vyšla zbierka Súvislosti. Akú má tému?
V podstate všetky tie zbierky, čo som doteraz urobil, myslím, že ich bolo 14, sú tá istá od samého začiatku. Nevidím ich ako prvú, druhú.. Keby mal človek istý fenomén, že v jednej zbierke odstráni všetky svoje nedostatky, zistí k čomu dozrieva a čo je jeho vlastná výpoveď, vnútorná filozofia, tak by mu za život stačila jedna k vyjadreniu sa. Niektorí známi básnici–géniovia vydali za život jednu–dve diela, no ja si myslím, že v dnešnej dobe to nie je možné. Preto to je jedna a tá istá zbierka s tým rozdielom, že v každej je snaha byť, takpovediac, presnejší, zbavovať sa zbytočných zlozvykov, nepodstatných vecí. To sa týka všetkých druhov umenia. Krása je v jednoduchosti a menej znamená viac. To neznačí písať básne štvorveršové, umením v umení je vedieť sa zbavovať zbytočností a to platí i pre život. Básnik musí majstrovsky ovládať verš i slovo, jeho odvodzovanie, v ktorom je slovenčina jedinečná a ostatné jazyky to nemajú. Napríklad: dotkol som sa slova, boleli ma slová... Iný význam, ale rovnako znejú. Súvislosti sú súvislosťami mojich začiatkov a toho, čo som teraz. Bez pokory nie je možné umenie ani život. Len vtedy viete, že žijete alebo tvoríte, keď pociťujete z vonku bolesť. Ale čitateľ nemôže cítiť, ako sa poet na básni narobil.
Takže každá zbierka je snahou byť lepším a posúvať sa k literárnej dokonalosti?
Vlastne áno, budúci rok to bude 30 rokov, čo žijeme so ženou v Senici a vyše 40 rokov, čo publikujem. A moja cesta je stále rovnako úzka. Literatúra znamená pokoru, prekážky, nedôveru a neistotu, či ešte niečo napíšem. Autor, ktorý odovzdá rukopis na vydanie a nemá iný, je ten najväčší chudák na svete. Vtedy akoby nemal nič. U mňa ešte prichádzajú zaujímavé veci, ale nie po stránke podstaty, stále sa chcem približovať k tej jednoduchosti. No nie je to jednoduchosť Rúfusova, jednoduchosť iných básnikov, to je môj vlastný rukopis. A to je dôležité, byť sám sebou. V umení to platí trojnásobne, teda mať svoj vlastný názor, svoj pevný bod. U mňa je to viera. Niekto objíma stromy, ja verím v Boha. Podstatou sa snažím byť ten istý, ale formou sa treba stále približovať súčasnému zneniu jazyka. Ja sa tematicky nemôžem vymknúť z rodnej dediny Nemčinian, stále sa vraciam. Čím silnejšie detstvo, tým väčšie majstrovstvo, cit pre slovo. Vo verši musí byť čistota, melódia, rytmus. To sa nedá preložiť do iných jazykov. Moje básne vyšli i v nemčine, ale bola tam 40 % strata, lebo to zachytí len podstatu, ale nie ohybnosť a rytmus slova. V slovanských jazykoch je to jednoduchšie.
Najmä mladí básnici zastávajú názor, že báseň nemusí mať presnú formu a má byť tvorená spontánne. Vyslovil sa tak, napríklad, mladý básnik a redaktor Martin Kassarda, ale i osobnosť literatúry Ján Smrek. Vy si myslíte opak...
Zoberme si takú Trnavskú skupinu. Všetci začínali voľných veršom, ale končili viazaným, lebo ten je najväčším majstrovstvom. Válek, Mihalkovič, Šimonovič, Stacho – takisto viazaný verš. Ale i spomínaný Smrek. Z voľného verša, ktorý však tiež má svoje zákonitosti, veľmi rýchlo skĺznete do prózy a strácate súvislosti. Viazaný verš vám napovie, čo ste už použili a tak to musíte stále obnovovať, zdokonaľovať techniku. Napríklad, Otčenáš je tá najdokonalejšia báseň vo voľnom verši. Každý básnik má viac možností, zdokonaľuje to, v čom sa vidí. U mňa je poézia čistou melódiou huslí, je modlitbou, je kryštálom rosy, je slzou božou. Mne povedali, že píšem ušami. Pre mňa musí mať báseň melódiu, obraz, rytmus...
Pôsobíte i ako porotca v súťaži Literárna Senica, ktorá bola debutom mnohých významných autorov. Stále nachádzate nové talenty?
Mám aj iné mestá a nachádzame. Som rád, že to robím, je to veľmi dôležité. Koľkokrát čítam mladého autora a zistím, že je lepší ako ja a to ma núti zamýšľať sa. Na druhej strane niektorí mladí píšu zastaralým štýlom. Veľmi dôležitá je konfrontácia. Na základe súťaže sme do SSS (Spolku slovenských spisovateľov) prijali dvoch nových členov. Poznám ľudí, ktorý debutom prerazili do sveta.
Spolok slovenských spisovateľov mi však pripadá v súčasnosti príliš konzervatívny, skôr spolkom staršej generácie spisovateľov. Necítite sa byť zatienení mladšími nádejnými umelcami iných vydavateľstiev?
SSS má 80 rokov a vydáva poéziu, prózu, svetovú literatúru a reedície pôvodnej literatúry, ktorú štát nepodporuje. Edičný plán, ktorý predkladáme Ministerstvu kultúry SR, obsahuje okolo 40 titulov, ale je tu istá nepriazeň tejto vlády. Naproti tomu paradoxne štát povoľuje diela bez literárnej hodnoty, dnes snáď každá druhá moderátorka či mediálna hviezda má svoju knihu.
Mám na mysli skôr spisovateľov Slovartu ako Pišťanka, Hvoreckého či Matkina...
Pišťanek je kvalitný, je to umelecká próza. Ten Matkin nie je práve najšťastnejší, nevieme, kto sa za ním skrýva. Je tendenčnou záležitosťou, módnou otázkou. I to znáša literatúra. Ja si to prečítam, ale nič mi to nehovorí. Budeme ho poznať i o niekoľko rokov? Jaroš, Mihalkovič, Kukučín či Tajovský, k tým sa dá vrátiť. Proti Matkinovi nič nemám, ani proti ostatným, ktorý pôjdu touto cestou. Otázka je, akú majú literárnu hodnotu, odkaz, posolstvo do budúcnosti o 20-30 rokov. Literatúra musí vychovávať. Umenie musí vychovávať. Pýtam sa, čo zanechali v mladých ľuďoch americké filmy plné krvi a už vidím, čo. Pozrite sa okolo seba... Súčasný Vilikovský, Tušinský sú hodnotní.
Súhrnne, ako je na tom súčasná slovenská literatúra?
Slovensko je vo veľmi zlej situácii. Už 20 rokov nemá profesionálnu literárnu kritiku, nevychádzajú ani literárne pojednávania. Po roku ´90 fundovaná kritika vypadla, lebo v Nitre zanikol Kabinet literárnej komunikácie a kritiky a keď si všimnete literárne časopisy ako Dotyky, Romboid, Literárne pohľady, kto robí kritiky? Autori na autorov, čo je to najväčšie zlo. Básnici sa takto môžu navzájom zhadzovať bez odosobnenia. Ťažko robiť literárnu kritiku, keď je každý s každý zainteresovaný. Kritik musí byť takisto pokorný, môže byť mierne cynický a ironický, ale len mierne. Autor to musí mať možnosť prijať. Ale dnes tieto časopisy ponúkajú buď tvrdý sarkazmus alebo chválu až do neba.
Pavol Janík (predseda Spolku slovenských spisovateľov – pozn. red.) vás nazval božím básnikom. Primkýňate k tradičným témam ako kresťanstvo, láska, domov. Vediete i svoj život v tomto duchu?
Ani svätí neboli svätočistí, museli prekonávať prekážky, bičovať samého seba. Ak by niečo z nás ľudí malo vyžarovať, tak je to slovo. Niektoré veci veľmi povrchne citujeme, vytrhávame z kontextu, takisto bibliu. Ako som spomínal, človek by mal mať neustále snahu približovať sa k dokonalosti i v bežnom živote, pretože dokonalý nie je.
Čo vo vás evokuje Senica? Mnohokrát i vám poslúžila ako múza...
Je to zložité, môj príchod do Senice bol šťastný, ale nešťastne dopadol. Nastúpil som ako riaditeľ závodného klubu a v tom období mi bolo povedané, že som sklamal stranu. Behom mesiaca som musel odísť a až do ´89 som robil len skladníkov a zásobovačov. Všetko zlé je na niečo dobré, získal som odstup. Ja som si Senicu vtedy ani neuvedomoval, so ženou sme nechodili do kina ani do divadla, boli sme doma. Ale teraz, bez toho, aby som sa do toho nútil, inšpiruje ma, často chodím do prírody... Senica nie, že bola, ale aj je liaheň básnikov. Majerník, Feldek, Novomestský, Hattala, Farkaš Žiška... Za roky, čo posudzujem Literárnu Senicu už 20 autorov vydalo vďaka nej knižky. Najväčšie ohnisko poézie sú Košice, Stará Ľubovňa a Senica. Rozhodol som sa, ak všetko dobre dopadne, že tu dožijem. Moja budúca zbierka Úlomky ticha bude venovaná Senici.
- bona -

Skryť Vypnúť reklamu

pius dovetok
Pavol Stanislav (Pavol Pius) sa narodil 6. mája 1943 v Nemčiňanoch. V Partizánskom ukončil stredné odborné učilište a nato ho prijali prostredníctvom konkurzu na herca do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene. Neskôr v Zlatých Moravciach zmaturoval popri zamestnaní. Od roku 1971 pôsobil ako herec v Bábkovom divadle v Nitre i ako pracovník pre záujmovú činnosť v PKO v Bratislave. V roku 1976 ukončil 2-ročné nadstavbové štúdium v odbore záujmovej umeleckej činnosti v Osvetovom ústave v Bratislave a presťahoval sa do Senice. Pre postoje k udalostiam v roku ´68 ho politicky i občiansky diskriminovali. Do roku ´90 prešiel rôznymi zamestnaniami manuálneho charakteru, nakoniec mu ponúkli pracovné miesto v Mestskom kultúrnom stredisku v Senici. (zdroj: vydavateľstvo FORMÁT)
Básnické zbierky: Okno do dvora (1976), Túžba po domove (zhudobnená, 1978), Duša utajená v husličkách (1992), Osievanie kamienkov (1993), Osem myšiek, osem statočných (1993), Boží rok (1995), Krehkosti (1998), Požehnaním požehnané (1999), Požehnaný domov (2001), Obrázky z domova (2002, i v nemčine), Moje úzkosti (2003), Ranné zamyslenia (2004), Súvislosti (2005). Chystá sa: Úlomky ticha.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Študuj ekonómiu na špičkovej škole a odštartuj svoju kariéru!
  2. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tradíciou!
  3. Študuj perspektívne programy!
  4. Si maturant? Vyber si kvalitu a príď študovať pod Zobor!
  5. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  6. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  7. Nové číslo Historickej revue
  8. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  9. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  10. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  1. Last chance to get The Slovak Spectator discounted subscription
  2. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  3. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  4. Nové číslo Historickej revue
  5. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  6. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  7. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  8. Počas pandémie vzrástli obavy z právnych sporov
  9. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  10. A new, multifunctional centre will revive the Danube embankment
  1. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 17 684
  2. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 17 317
  3. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 15 733
  4. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 8 747
  5. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 8 479
  6. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 7 761
  7. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 293
  8. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 7 140
  9. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 6 418
  10. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 5 950
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Záhorie - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Záhorie

Ilustračné foto.

V blízkosti logistického centra sa nachádzajú kultúrne pamiatky.

18 h

Distribuovať ich budú hlavne seniorom.

18 h
Nemocnica AGEL Krupina

Dodávatelia evidujú dlhy v sume viac ako sto miliónov eur.

19 h

Pozrite si krásu jaskyne, ktorá je jedinou sprístupnenou jaskyňou na západnom Slovensku.

3. mar

Už ste čítali?