Čapované pivo, nealko nápoje, čosi pod zub. Tomu sladké, tomu slané. Jednému mastné, druhému suché. Niečo drahé, niečo lacné. To všetko sa dalo na hrade nájs
Čapované pivo, nealko nápoje, čosi pod zub. Tomu sladké, tomu slané. Jednému mastné, druhému suché. Niečo drahé, niečo lacné. To všetko sa dalo na hrade nájsť. Drevené hračky, knihy, brožúry, mapy, pohľadnice, poživeň...Potrava pre telo, i pre ducha. Sladkosti ako odmeny za detskú hravosť a súťaživosť po svojom vystúpení napríklad aktéri zo Skalice rozhadzovali medzi divákov. Za veľkého záujmu najmenších detí. Nechýbalo tam zapojenie detskej fantázie a súťaživosti do hľadania hesla v rámci hry s historickou zápletkou. Niektoré odevy a rekvizity účinkujúcich v programe nám pripomenuli kapitolky z dejín európskych kráľovských dvorov. Ale upozornili tiež na to, že aj s historickým objektom, a prírodnou a architektonickou scenériou treba narábať citlivo a premyslene. Môže byť zaujímavou dominantou, atraktívnou pri rozvoji cestovného ruchu.
„Nad nepriateľom sa dá vyhrať nielen silou, ale aj rozumom.“ Takú pointu mal jeden z dvojice príbehov (Dobýjanie hradu Branč Turkami) interpretovaný deťmi zo Slovenského orla v Skalici. Podľa MUDr. Petra Košíka, pôvodne si s deťmi dve nacvičené scénky chceli zahrať v areáli hradu. Len sami pre seba a svojich blízkych. Prijali však návrh organizátorov z Podbranča – predviesť svoje scénky práve na Pikniku uprostred júlovej prírody. Návrh prijali. A dobre urobili. Svojich úloh sa deti zhostili s chuťou, vtipom, rozvahou, aj šermiarskym umením.
„Máme tu deti aj z predškolských zariadení. Do nácviku sa zapojilo 30 detí v rámci dobrovoľných klubov, kde nám deti pracujú. Program sme nakoniec urobili cielene pre túto akciu. Ako oživenie, v prírode,“ netajil sa uprostred spokojných divákov P. Košík. Účinkujúce skalické „orlíčatá“ na viacerých miestach hradného areálu zapojili do hier a súťaží aj ostatné hravé deti. Divákov, najmä tých najmladších, zaujali tiež svojou scénkou
„Ako oženiť princa.“
Živými obrazmi z našich dejín mladí Skaličania ukázali, že podobný typ programu , ako predviedli, je ako stvorený do historickej scenérie. Ponuka televíznych a filmových programov komerčných , a žiaľ, už aj niektorých verejnoprávnych médií, aj absencia takýchto dejepisných tém v škole alebo v záujmových krúžkoch, majú často na svedomí, že mladí poznajú viac cudzinu a svet, ako domov a Slovensko. Vedia viac o skutočných a vymyslených postavách z dejín amerického divokého Západu, a z írskych balád , z osudov ázijských bojovníkoch, ako z blízkej i vzdialenej histórie vlastnej krajiny. Tobôž z dejín najbližšieho regiónu okolo svojho bydliska. Príbehy pra-pra-predkov, alebo len pra-starých rodičov, sa pre našincov postupne stávajú „zemou neznámou“. Čia je to chyba?
Kovboji nechýbali
Jazdci na koňoch, ktorí svoje sedlá striedavo dali k dispozícii na jazdenie deťom, prišli z podhradia. Zo Sobotišťa. Tátoše s menami Soňa, Skolek a Jessica osedlali vďaka majiteľom a spolumajitelom koní „traja statoční“ Sobotišťania - Peter Kubíček, Jaro Orgoník a Martin Jánošík. Poslúchali tátoše svojich pôvodných či cudzích malých jazdcov? Nuž, ako koho a ako ktorý kôň či kobylka. Isté však je, že keď toho má aj kôň dosť, dá sa erdžať natoľko hlasne, že s ním majiteľ predčasne z hradného areálu odíde.
Dobrý chýr láka nových divákov
Nie každý prišiel na hrad autami, autobusmi. Niektoré rodiny aj pešo. Na hrade sme videli aj naturalizovaných Belgičanov, náhodných návštevníkov z Rakúska, Nemecka, dovolenkárov z neďalekého Česka... Trojica cykloturistov zo Senice a Častkova vytlačila svoje moderné „kostitrasy“ až na najvyšší bod hradu. Na hradby už svoje bicykle nevynášali. Zrejme tam ani nebolo dosť miesta. Aj tie najvyššie časti múrov boli totiž počas programu obsadené desiatkami divákov. Stálo za to, vyjsť až sem? Reagujú Patrik Jurica, Lenka Bartoňová a Dávid Holič (14 r.): „Áno.“ „Výborný výlet.“ Koľko kilometrov máte zatiaľ v nohách?„Asi 15.“ Prečo ste sem šli?„Za prírodou, a zároveň, zašportovať si.“ Dodala sympatická Lenka z Častkova.
Poézia uprostred ruín nikoho nezruinuje
Moderátor popoludnia Milan Kopecký striedavo predstavuje aktérov programu. Jedným z nich bol spisovateľ Pavol Stanislav. Interpretoval niekoľko básni zo svojej najnovšej, 15. zbierky „Súvislosti“. Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšla tohto roku.
Branč ako symbol mikroregiónu?
Piknik na hrade Branč bol ďalším z dôkazov, že s minulosťou sa dá, a malo by sa, narábať v duchu súčasných potrieb. Dôslednejšie dbať o ochranu múrov, hradieb, na ktoré sa (na vlastné nebezpečenstvo) driapali malí i veľkí, mladí i starí. Pritom hrad by potreboval oveľa viac finančných investícií na statické zabezpečenie, údržbu , opravu a úpravu, ako sa mu zatiaľ dostáva pomocou grantov od nás či zo zahraničia. Keď som bol minulý týždeň na zasadnutí starostov Mikroregiónu Branč v Smrdákoch (14.7.), nevdojak som sa spýtal prítomných predstaviteľov obcí: „17. júla bude na hrade piknik. Koľkíže z vás sa tam chystáte?“ Odpoveď ma prekvapila. Každý z prítomných mal na ten víkend, na tú nedeľu, čosi iné v programe. Chápem. Sú dovolenky, leto, sezóna zavárania ovocia, zeleniny. Čas oddychu, pobytu pri vode , starostí okolo rodiny, trápenia s chorými blízkymi, s vlastnými zdravotnými neduhmi a podobne.
Každý musí toľko uviezť, koľko si na svoju káru naloží. A prečo teda ešte aj v nedeľu „pracovať“?! Napadlo mi však. Má ešte brančský mikroregión lepšie miesto, symbolickejší chotár a objekt, ako je hrad Branč, z ktorého by sa dalo vytvoriť prirodzené centrum záujmu 10-tisíc ľudí z 11 obcí mikroregiónu? Veď, hoci hrad leží v chotári Podbranča, mohol by byť akousi motiváciou aj pre okolité obce. Stálo by možno za myšlienku, urobiť si na ňom raz či dva razy do roka spoločné prezentácie schopností vlastných ľudí. Stretnutia spojené s domácimi atrakciami, koníčkármi. Ľudí s výnimočnými schopnosťami. Produkcie tunajšej, alebo klasickej hudby, folklóru, čohosi, na čo sme sami doma pyšní, a radi to ukážeme aj iným. A keby sa to spojilo možno so špecialitami regionálnej gastronómie...?! Možnože aj tí cudzinci, ktorí medzi divákmi boli, by mali o dôvod viac na návrat na hrad a do regiónu.
Staré tradície
Keramika úžitková i dekoratívna, modranská, aj s habánskymi vzormi, niektoré výrobky aj za „akciové ceny“...boli v ponuke predajcov, ľudovoumeleckých výrobcov. Farebnosť (modrá, žltá, zelená a fialová) pripomínala, že súčasná , hádam najznámejšia keramika na Slovensku (modranská), má svoje korene tiež v dielňach novokrstencov na Záhorí , v dvoroch habánov, ktoré boli od 16. storočia po okolí – Sobotište, Veľké Leváre alebo Košolná za Malými Karpatmi... Archeologický výskum na Branči vo viacerých etapách popri minciach , architektonických prvkoch zo starších dôb, odkryl aj keramické črepy. Kachlice z pecí, džbány, úžitkové predmety používané na hrade pri stolovaní niekdajších majiteľov Nyáriovcov a podobne.
Pamätník ako stôl i lavica na sedenie?
Pamätník pripomínajúci časť našej histórie (i dejín evanjelickej a katolíckej cirkvi), sa počas pikniku stal aj odkladacím priestorom pre nápoje smädných divákov. Aj sedadlom pre tých unavených, ktorým sa neušli stoličky a lavice pri bufetoch s občerstvením. Sedeli na ňom aj tí, ktorým sa nepáčilo sedieť na tráve.
Na hrade sme videli hasičov. Zabezpečovali ochranu pred požiarom. Respektíve, aby nenastal pri tradičnom zapaľovaní Vatry zvrchovanosti (zapálil ju podpredseda Predstavenstva Ľudovej strany Hnutie za demokratické Slovensko v Trnavskom kraji Miroslav Jureňa).
Viac osohu a motivácií alebo škody?
Našťastie, piknik sa zaobišiel bez zranení. I keď viacerí voči tejto historickej pamiatke netolerantní návštevníci, sa šplhali aj na miesta, kde by ich pamiatkári najradšej nevideli. Aby chátrajúce hradby vydržali. Aby netrpeli viac ako zatiaľ znesú... Na hrade nedávno realizovali statické zabezpečenie časti hradieb. Podľa starostky Podbranča Viery Končitej, na dokončenie koruny múru ešte zostalo asi 170-tisíc korún. Ďalšie prostriedky sa bude obec usilovať získať z domácich či európskych zdrojov. Pre pravidelný cestovný ruch s programami , nielen raz za leto, ale možno každý týždeň, na hrade podmienky ešte nie sú vytvorené. Žiada sa tam mať oveľa viac, ako je tam teraz. Dôstojnejšie sociálne zariadenia, občerstvovaciu základňu, predaj suvenírov, hygienické, zdravotné zabezpečenie, orientačné tabule, sprievodcu či dobrovoľníkov ovládajúcich históriu hradu, ozvučenie a podobne. „Chceli by sme požiadať o finančnú podporu Európsky sociálny fond, aby sme mohli mať u nás stabilného pracovníka pre cestovný ruch. Aby tam mohli byť akcie častejšie. Možno každý druhý víkend. Ale to všetko chce svoje. Dozor, čistotu, informácie...“ povedala po Pikniku na hrade starostka obce Podbranč Viera Končitá.
Nie všetci účinkujúci si nárokovali odmeny. Niektorým hradili len dopravné. Iní účinkovali zdarma, lebo im na ich ďalšiu akciu napríklad nabudúce bezplatne zapožičia obec kultúrny dom. Na Branči by radi častejšie robili rôzne podujatia skauti, Slovenský orol zo Skalice, a mnohí ďalší...
Koľkí sme na pikniku boli?
Pri účasti okolo 1200 návštevníkov, ktorých na hrade oficiálne organizátori narátali 17.7., asi 15-tisíc korún boli náklady na účinkujúcich a program. Asi 4 tisícky je „zisk“. Ten sa zasa investuje do príprav ďalších akcií. Bude piknik aj v auguste? Podľa starostky V. Končitej, nebude. V obci však viac návštevníkov v druhej polovici leta predpokladajú privítať počas nedele 23. augusta, kedy budú v Podbranči hody. Jedným z lákadiel pre „cezpoľných“ tam má byť výstava drobného zvieratstva.
Hrach sa nepľuval a polená nehádzali
Niektoré „atraktívne“ súťaže boli síce avizované, no neuskutočnili sa. Aspoň nie všetky. Zaobišli sme sa bez pľuvania hrachu do diaľky. Nakoniec, toľko ľudí bolo na hrade, že nebolo kam pľuvať. Aby človek kohosi nezasiahol. Nehádzali sa polená. Veď, prečo aj? V živote si jeden druhému polien nahádžeme pod nohy navzájom dosť v pracovných dňoch. Tak prečo ešte aj v nedeľu?! Zo súťaží, kde sa evidovali najhodnotnejšie výkony, zostali – skok z miesta vo vreci. Víťazom sa výkonom 2,3 m stal Karol Chyba. Beh zviazaných dvojíc na 20 m vyhrali Honza Pauer a Jiří Hložek z ČR výkonom 11,29 s. Skok dozadu s výkonom 1,5 m opäť vyhral H. Pauer. Najaktívnejšími súťažiacimi boli Dominika Thimová a Lucia Bartoňová zo Senice.
Svadba na hrade
Roku 2003 si povedali svoje „Áno!“ na hrade. „Prečo ste sa s manželkou pred dvoma rokmi brali práve tu na Branči?“ spýtal som sa sympatickej dvojice, či skôr trojice s dieťaťom na rukách. „Pre mňa to bolo určitým vyvrcholením viacročného vývoja nášho vzťahu. Hľadali sme pre to aj nejakú zaujímavé miesto, ktoré by bolo pekné, aj príjemné. Sme pôvodne z Bratislavy. Ale pred piatimi rokmi sme sa presťahovali (žijú v Polianke – pozn. red.). Prišli sme sem na hrad, zapáčilo sa nám tu, a povedali sme si, že tu by mohla byť svadba,“ vysvetlili mi Martin (prezývka Monk) a Johana Tesákovci s malou Šimonkou na rukách. Reagovali krátko po tom, ako od organizátorov z Podbranča prevzali symbolický darček. Za čo? Aj za vzťah k tomuto hradu. Veď jeho atraktívne prostredie spojili so svojou svadbou. So štartom spoločného života. Takým symbolickým poďakovaním za prajnosť hradu voči zaľúbeným, bol aj koncert Martina Tesáka na rôzne hudobné nástroje - píšťala koncovka s jednou dierkou, druhá píšťalka normálna 6-dierková , flauta, bubny, gitara, drumbľa...
Aká útla bola cisárovná Sisi?
Veľmi atraktívnou z vizuálneho i z historického hľadiska bola módna prehliadka Kostýmového štúdia Elijana z Bratislavy. Mnohí návštevníci nielenže účinkujúcich fotografovali osobitne. Ale aj svojich najbližších túžili „zvečniť“ kamerami a fotoaparátmi v blízkosti šaša, alebo šľachticov v dobových odevoch z čias, keď Branč žil celkom iným životom ako dnes. Ako talianska šľachtičná vyššieho rangu (odev z roku 1603) bola oblečená pani Ela Šafáriková. Komentovala módnu prehliadku historických kostýmov. Človek sa dozvedel, že Kráľ Slnko, Ľudovít XIV., bol vlastne prvým uznávaným tvorcom módy. Modely rozposielal do sveta. A podľa záujmu o ne, si dal šiť... Kto nepoznal proporcie známej cisárovnej Sisi, ktorú vo filme stvárnila herečka Rommy Schneiderová, na Branči počul, že jej pás mal obvod 46 centimetrov. Ktoráže žena by jej dnes nezávidela? Skupina z Elijany patrila v nedeľu počas pikniku medzi najvďačnejšie objekty pozornosti návštevníkov.
Atrakcie v areáli hradu ľudí lákajú. Ak ich človek nezačne spájať s prezentáciou politických subjektov. Nebyť však vôle organizátorov a finančnej podpory konkrétnych sponzorov, alebo dôležitého „požehnania z oblohy“ v podobe dobrého počasia, ani dobre pripravený piknik nemôže byť úspešným. Ak sa človek obzrie za nedeľou prežitou uprostred júla v hradnom areáli, svoju spokojnosť mohol merať rôznymi „metrami“. V rodinných albumoch pribudli fotoreportáže, momentky, zaujímavé scenérie, ľudia a kulisy. Doma sa už premietajú nakrútené filmové kroniky toho dňa.
A čo hrad Branč po pikniku? Bude čakať na nové finančné „injekcie“ do obnovy . A najmä na budovanie infraštruktúry potrebnej pre rozvoj pravidelného aktívneho cestovného ruchu. Aby neostal iba chátrajúcou ruinou.
História hradu
Hrad bol vybudovaný v polovici 13. storočia a osídlený až do konca 17. storočia. Od 14. storočia pripadol kráľovskej korune. Roku 1394 kráľ Žigmund Luxemburský daroval vtedajšie hradné panstvo Stiborovi zo Stiboríc Bol jedným zo siete pohraničných hradov, chrániacich bezpečnosť ciest smerujúcich od karpatských priesmykov z Uhorského do Českého kráľovstva. Po Nyáriovcoch, (hrad vlastnili v 16.storočí), brančské panstvo neskôr patrilo viacerým šľachtickým rodom. Vytvorili spoločenstvo spoluvlastníkov, komposesorát.. V čase tureckých nájazdov na naše územie bol Branč útočiskom pre obyvateľov zo širokého okolia Po protihabsburských povstaniach a upokojení pomerov si spolumajitelia hradu postavili honosnejšie obydlia ďalej od hrubých a po požiari poškodených hradných múrov. Hrad sa na sklonku svojich aktívnych dejín zmenil na neslávne väzenie pre odbojných protestantských kňazov v čase protireformácie, kým ich neodvliekli na galeje.
Milan Soukup, foto: autor
